Predstavte si, že idete na futbalový zápas svojho obľúbeného klubu. Už na začiatku prvého polčasu hráč z druhého tímu hrubo vyfauluje najproduktívnejšieho hráča svojho súpera. Žiaden trest nenasleduje, pretože tam nie je rozhodca, ktorý by mu dal červenú kartu. S vedomím, že na ihrisku teda nie je nikto, kto by dohliadal na pravidlá hry, sa do konca zápasu táto situácia zopakuje ešte niekoľkokrát. A váš obľúbený tím, ktorý sa neznížil k využívaniu nekalých praktík, prehral. Aký by ste mali z toho pocit?

 

Presne to isté sa deje aj v našich každodenných životoch. Sú ľudia, ktorí dodržiavajú pravidlá, pretože to majú v sebe hlboko zakorenené a rozumejú, prečo ich spoločnosť vytvorila. Potom sú tu občania, ktorí hľadajú bočné, šedé cestičky, aby sa mali oni alebo ich blízki lepšie ako všetci ostatní. A dokonca sú medzi nami aj takí, ktorí majú dohliadať na dodržiavanie pravidiel či zákona, ale rovnako podľahli vidine, že si vylepšia či uľahčia život, ak si zatvoria oči pred ich porušovaním.

 

Jediní, kto ich môže zastaviť a pomôcť nastoliť rovnováhu v spoločnosti sú odvážni ľudia, ktorí podobne ako rozhodcovia zapískajú na píšťalku, keď vidia nespravodlivosť. Hovorí sa im whistlebloweri, slovenský zákon ich označuje ako oznamovateľov.

 

Kto je whistleblower

Pôvod slova whistleblower je práve v píšťalke. Doslovne preložené z angličtiny je to „ten, ktorý zapíska na píšťalku“ vo význame, že upozorní na porušovanie pravidiel. Whistleblower je odvodené od termínu whistleblowing, ktorý vznikol už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v Spojených štátoch amerických.

 

Formálna definícia slova „whistleblowing“ sa po prvýkrát objavila až v roku 1985 v článku M. P. Miceliho a J. P. Neara v časopise Journal of Business Ethics. Definovali ho ako prípad, kedy súčasný alebo bývalý zamestnanec nejakej organizácie upozorní priamo túto organizáciu alebo orgán oprávnený na preverenie na nelegitímne, neetické alebo nezákonné praktiky na pracovisku, ktoré sa dejú so súhlasom jeho nadriadených a idú proti verejnému záujmu.

 

Náš zákon whistleblowera, respektíve oznamovateľa popisuje ako osobu, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie o protispoločenskej činnosti, o ktorej sa dozvedela v súvislosti so svojou prácou. Urobiť tak môže buď priamo u svojho zamestnávateľa cez na to určený interný kanál alebo na prokuratúre či Úrade na ochranu oznamovateľov.

 

Na čo môže upozorniť

Počas prvých dvoch rokov sme sa na úrade stretli najmä s vedúcimi pracovníkmi štátnych organizácií, ktorí upozorňovali napríklad na nezákonné tendre. Tiež sme dostávali podnety, ktoré sa týkali daňových podvodov a únikov, ochrany verejného zdravia či životného prostredia alebo bezpečnosti dopravy.

 

Je dôležité spomenúť, že whistleblowing sa nepovažuje za porušenie zmluvnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ani za porušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných zákonov.

 

Oznamovateľ však nie je každý, kto započuje nejakú neoverenú klebetu, ktorú potom posunie kompetentným na preverenie. Upozorňuje na veci, o ktorých je presvedčený, že sú protizákonné a má k tomu aj nejaké dôkazy či aspoň čiastkové podklady, ktoré môžu pomôcť pri preverení jeho oznámenia.

 

Spoločnosť potrebuje oznamovateľov

Whistlebloweri sú zväčša ľudia, ktorí nedokážu žiť s vedomím, že u jeho zamestnávateľa dochádza k podvodom, korupcii či iným nezákonným a neetickým prešľapom. Ako niektorí sami zvyknú hovoriť, nevedeli by sa pozrieť do zrkadla, keby tomu len prihliadali.

 

Množstvo káuz, o ktorých čítame z titulných stránok novín či spravodajských webov, vyšlo najavo práve vďaka ľuďom „zvnútra“, ktorí mali odvahu prehovoriť. Ako napríklad zamestnanci detského centra, ktorí upozornili na zvláštne praktiky, ktorým museli jemu zverené deti čeliť a ktoré viedli k hromadným výpovediam dvadsiatky zamestnancov. Alebo lekárka, ktorá odhalila bielenie zdravotnej dokumentácie novorodenca, ktoré malo zakryť takmer fatálnu chybu jej kolegov.

 

Oznamovatelia neupozorňujú na tieto veci kvôli sebe, pre vlastný prospech. Zväčša to skôr pre nich aj ich príbuzných predstavuje riziko. Robia tak pre ochranu detí, spoločnosti, životného prostredia, zdravia ľudí. Prosto preto, že je to vo verejnom záujme.