00:00:05,759 –> 00:00:49,639 [Mária Hunková]

Zuzana Pechočiaková ako lekárka vo Fakultnej nemocnici Nitra upozornila na bielenie zdravotnej dokumentácie malého Miška. Z jeho karty zmizla informácia, že pri predchádzajúcej hospitalizácii v nitrianskej nemocnici zle znášal antibiotiká, ktoré mu podali miestni lekári. Namiesto toho, aby vedenie nemocnice riadne prešetrilo tento prípad, začalo šikanovať doktorku Pechočiakovú. Počúvate podcast Neumlčaní, ktorý vám prináša rozhovory so slovenskými whistleblowermi, teda s ľuďmi, ktorí odhalili vo svojej práci korupciu či iné porušovanie zákonov a postavili sa za správnu vec. Vďaka tomu, že nemočali, ochránili verejný záujem, teda záujmy nás všetkých. Moje meno je Mária Hunková a tento podcast pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov v produkcií denníka Sme. Dobrý deň, pani doktorka.

 

00:00:49,639 –> 00:00:53,119 [Zuzana Pechočiaková]

Dobrý deň.

 

00:00:53,119 –> 00:01:00,359 [Mária Hunková]

Vy ste dlhé roky pediatričkou a okrem toho aj špecialistkou na detskú reumatológiu. Prečo ste si vybrali prácu práve s deťmi?

 

00:01:00,359 –> 00:01:48,079 [Zuzana Pechočiaková]

Keď som končila lekársku fakultu a to už bolo dosť dávno v roku 1986, tak ja som končila ako pediatrička, ako detský lekár. Čiže celých tých šesť rokov som bola určitým spôsobom smerovaná na túto prácu. Musím sa priznať, že keď som začínala v tom osemdesiatom šiestom na detskom oddelení v Nitre, tak po tom šesťročnom štúdiu som takmer ani nevedela, že čo to je práca s tými deťmi. Vlastne ma to naučili tí moji prví učitelia. V tých začiatkoch, ako bol pán primár Plenta, pán doktor Palkovič, doktorka Lóžiová a iní, ktorí tam doktor Huna, ktorí vtedy pracovali a ktorí vlastne boli takými mojimi prvými učiteľmi. A tí ma tak naučili tú lásku k tým deťom a vlastne by som to teraz za nič na svete nemenila.

 

00:01:48,079 –> 00:01:58,879 [Mária Hunková]

Ja si to ale predstavujem tak, že tá práca s deťmi musí byť oveľa náročnejšia ako s dospelými, lebo oni vám nevedia povedať, že čo ich bolí. Áale možno sa mýlim, možno je to naopak náročnejšie s tými rodičmi. Aká je vaša skúsenosť?

 

00:01:58,879 –> 00:02:41,219 [Zuzana Pechočiaková]

Práca s deťmi je úplne úžasná. Oni sú úplne skvelé. Práca s rodičmi naozaj niekedy je komplikovanejšia. Možno tá komunikácia. Často chcú, aby sme v krátkej dobe povedali, čo ich dieťaťu je, ako budeme postupovať atď. Ja to v podstate chápem, pretože rodič nevie alebo nemusí vedieť a má právo mať strach o svoje dieťa. Je to jeho právo. Bolo by nenormálne, keby sa o svoje dieťa rodič nebál. Čiže to je jedna vec a druhá vec. Tým pádom tá komunikácia niekedy môže byť sťažená s nimi. To áno, ale ono sa to dá, keď sa pochopí táto filozofia, že naozaj každý ten rodič sa o to svoje dieťa bojí, tak to ide.

 

00:02:41,219 –> 00:02:51,879 [Mária Hunková]

A v Miškovom prípade, ktorý som spomínala na úvod, to boli práve aj rodičia, ktorí sa za vás postavili. Skúsme ale pripomenúť poslucháčom, že o čom bol tento prípad. Ako sa vlastne Miško stal vaším pacientom?

 

00:02:51,879 –> 00:04:15,719 [Zuzana Pechočiaková]

Miško ležal na novorodeneckom oddelení. Myslím si, že to bol komplikovanejší stav po narodení. Ja som na novorodeneckom oddelení nepracovala. Liečili ho komplexne a podávali mu antibiotiká do žily. A v podstate pri tej antibiotike liečbe, to som sa ja len dozvedela z tej dokumentácie. Predtým došlo k zlyhávaniu obličiek, pretože nebola monitorovaná hladina daného podávaného lieku. Dieťa bolo preložené do Bratislavy. V Bratislave to tak uzatvorili, že došlo k zlyhanie obličiek najpravdepodobnejšie vzhľadom na ten podávaný liek, čo sa môže vyskytnúť. A to bolo v podstate všetko, čo som ja z tej dokumentácie vedela. K nám sa dostalo druhýkrát, keď som ho ja prijímala na hospitalizáciu. Prvýkrát si nepamätám. Druhýkrát, keď prišiel k nám na oddelenie, tak bolo to v službe. Mal myslím že bežný respiračný infekt. Nebol to nejaký závažný stav. V tej dokumentácii, pretože rodinná anamnéza a osobná anamnéza bolo udané, že bol hospitalizovaný v nemocnici v Bratislave s diagnózou zlyhanie obličiek navodené farmakologicky, čiže to tam normálne bolo zapísané aj iné, povedzme ľahké infekty. Možno, že prekonal. V akých odborných ambulanciách je sledovaný a to bolo všetko. Tá hospitalizácia bola veľmi krátka a on odišiel domov.

 

00:04:15,719 –> 00:04:18,719 [Mária Hunková]

Čiže vtedy v tej zdravotnej dokumentácii ešte nič nebolo zabielané?

 

00:04:18,719 –> 00:04:29,979 [Zuzana Pechočiaková]

Nie, lebo ja som ho prijímala a vlastne tie anamnestické údaje tam všetky ostali. Ja som len doplnila, nepamätám si presne, možno že ešte prekonal nejaký ľahký infekt, čiže to tam všetko bolo.

 

00:04:29,979 –> 00:04:33,559 [Mária Hunková]

A ako sa teda potom, keď vám dostala tá informácia, že tam bolo niečo bielane na tej karte?

 

00:04:33,559 –> 00:05:34,879 [Zuzana Pechočiaková]

On bol prepustený domov a pán primár Jakubička podpisoval chorobopisy a pri tej kontrole chorobopisov, čo teda vyplýva z pozície primára, videl, že v dokumentácii v tej príjmovej správe je zabielený tento údaj. Čiže on v podstate akoby nevedel, že ja povedal, prišiel za mnou, že „pani doktorka, čo ste bielili v tejto dokumentácii?“ Ja som sa na to pozrela a som povedala, že ja som nič nebielila. Čiže on na to upozornil, on na to prišiel, že je to tam zabielené. No a ja keď som to uvidela, bolo to v podstate zabielené pod mojím podpisom a razítkom. Čiže som vedela už predtým, že je nejaká sťažnosť na tú predchádzajúcu hospitalizáciu v tom novorodeneckom období a keď som si predstavila, že toto sa dostane tiež aj táto dokumentácia, povedzme na Úrad pre dohľad, tak prišlo k zabielenu nejakých údajov pod mojím podpisom a razítkom. Čiže toto ma dosť tak prekvapilo, lebo vlastne to bolo na mňa, že ja som to urobila.

 

00:05:34,879 –> 00:05:35,799 [Mária Hunková]

Báli ste sa vtedy?

 

00:05:35,799 –> 00:06:11,579 [Zuzana Pechočiaková]

Ani nie. Nebála som sa, pretože ja som to neurobila, len som bola z toho prekvapená a teraz nevedela som, že ako to riešiť, aby sme to uviedli na správnu mieru, lebo viem, že manipulovať so zdravotnou dokumentáciou sa nesmie. Je to porušovanie zákona. Čiže keď som to zbadala, som napísala list pánovi riaditeľovi nemocnice doktorovi Váletskému, že došlo k nezákonnosti.Zákonnému manipulovaniu so zdravotnou dokumentáciou neznámou osobou došlo k zabieleniu, teda podstatných údajov a že prosím, aby to prešetril. To bolo všetko.

 

00:06:11,579 –> 00:06:13,539 [Mária Hunková]

Aká prišla reakcia vedenia?

 

00:06:13,539 –> 00:07:07,859 [Zuzana Pechočiaková]

Odpovedali mi do nejakých desať, štrnásť dní. Myslím, že nebola hneď tá odpoveď bezprostredná, ale veď to v poriadku. Odpoveď mi prišla, že k tomu došlo pri tiež kontrole toho chorobopisu, ktorú má v náplni práce vtedy námestníčka doktorka Ďurišová, že došlo ku kontrole toho chorobopisu, že ona z poverenia svojej funkcie, tak som tomu vyrozumela, ako by to mohla urobiť. Čiže podstatné je to, že vinníka som ja nepomenovala, vinníka pominul pán riaditeľ, ak to môžeme takto povedať, že je to pani doktorka Ďurišová a teda bol tam ešte taký zvláštny dodatok, že, že ona teda má právo robiť takéto kontroly z, alebo možno takéto zásahy. Z toho vyplývalo v rámci svoje funkcie, ktorú mala, lebo robila okrem toho, že bola prednostka Kliniky novorodeneckej, bola aj námestníčka Fakultnej nemocnice.

 

00:07:07,859 –> 00:07:10,479 [Mária Hunková]

Kto bol zodpovedný za podávanie antibiotík Miškovi?

 

00:07:10,479 –> 00:07:11,899 [Zuzana Pechočiaková]

Pani docentka Ďurišová.

 

00:07:11,899 –> 00:07:16,320 [Mária Hunková]

Ale ako ste povedali, tak to je vlastne porušovanie zákonov, bielene nejakých záznamov.

 

00:07:16,320 –> 00:07:16,480 [Zuzana Pechočiaková]

Áno, áno.

 

00:07:16,480 –> 00:07:21,939 [Mária Hunková]

Došlo aj potom k nejakému prešetrovaniu? Dostali ste od riaditeľa nejakú takúto informáciu, že sa to bude preverovať?

 

00:07:21,939 –> 00:07:36,359 [Zuzana Pechočiaková]

Nie on to– tá odpoveď bola od neho, že on to prešetril, že on na to prišiel, že ju pomenoval, že to bola pani docentka, že ona to má akoby v náplni práce. Ona to má v rámci tej kontroly. Nejako konkrétne sa k tomu nevyjadroval,

 

00:07:36,359 –> 00:07:38,639 [Mária Hunková]

A nevznikla nejaká komisia, ktorá by zasadla-

 

00:07:38,639 –> 00:07:39,599 [Zuzana Pechočiaková]

Nie, absolútne nič.

 

00:07:39,599 –> 00:07:40,979 [Mária Hunková]

-a preverila to.

 

00:07:40,979 –> 00:07:52,079 [Zuzana Pechočiaková]

Tým to skončilo. Ja som mala tento list, že v podstate nebola som to ja. Vinnik bol určitým spôsobom vinnik, teda ten, kto to urobil, bol pomenovaný pani docentka Ďurišová. A pre mňa to skončilo.

 

00:07:52,079 –> 00:07:52,979 [Mária Hunková]

Čo sa dialo potom?

 

00:07:52,979 –> 00:08:50,579 [Zuzana Pechočiaková]

Ja som si myslela, že to skončilo, ale potom zhruba po mesiaci prišlo nariadenie, že teda mi odkázala, že musím sa vysťahovať z lekárskej izby, pretože nastúpia noví lekári, ktorí na tej lekárskaj izbe budú, s tým, že s kolegyňou, s ktorou som tam bola, tá tam zostať mohla, ja som sa musela vysťahovať. Následne vymenili aj zámok na tej lekárskej izbe, lebo som si tam zabudla na druhý deň nejaké veci. Už som sa tam nedostala. Čiže to bolo jedno. Druhé, znížili mi ordinačné hodiny v mojej odbornej ambulancii o jeden celý deň, ale potom na– pán primár Jakubička teda povedal, že to je veľa, takže iba pol dňa mi znížili ten úväzok na tej odbornej ambulancii. No potom som dostala teda príkaz od pani prednostky, že nemám pracovať na oddelení, že mám pracovať iba z mojej odbornej ambulancii a na príjmovej ambulancii zobrali nám osobné ohodnotenia.

 

00:08:50,579 –> 00:08:58,979 [Mária Hunková]

Hej, vy ste mi spomínali aj také celkom až absurdné situácie, že vám stopovali úkony a podobne, načúvali za dverami, a-

 

00:08:58,979 –> 00:09:32,299 [Zuzana Pechočiaková]

To možnože ja by som trochu rozveselila poslucháčov. To naozaj sa diali také veci, že mali sme si presne vykazovať prácu nočnú počas služby. Tak naozaj mne sa konkrétne stalo, že ma zavolali na oddelenie a keď ona slúžila na svojom úseku, museli volať aj ju a ona v podstate s odstopkami v ruke sledovala, že koľko je treba príjem pacienta alebo kanylácia žily alebo proste takéto, alebo zhodnotenie výsledkov, čo sa mi zdalo úplne akože absurdné. A nedialo sa to len, nehovorím to len ja, ale teda aj mojim kolegom.

 

00:09:32,299 –> 00:09:39,219 [Mária Hunková]

A aký mal prístup vedenia? Lebo pre riaditeľa Valockého sa to skončilo v momente odoslania toho listu? Alebo potom tam boli ešte nejaké-

 

00:09:39,219 –> 00:10:17,719 [Zuzana Pechočiaková]

Nie, nie, nie. Tým sa to v podstate skončilo. A ono to vlastne, znova budem veľmi konkrétna, kedy rôzne tieto absurdity sa na našej klinike diali. Kedy za mnou prišiel pán doktor Vysoľajský a on hovoril, že mali by sme s tým akože niečo robiť. Že bolo by veľmi dobre teda informovať médiá, že čo sa na klinike vlastne deje. Ja som povedala, že nechcem, akože nechajme to tak. Nechcela som do toho ísť, ale naozaj, ešte by som sa chcela vrátiť k pánovi primárovi Jakubičkovi, ktorý vlastne naozaj to celé, by som povedala, že na to upozornil, ale on potom odišiel. Myslím, že v auguste alebo v septembri.

 

00:10:17,719 –> 00:10:18,419 [Mária Hunková]

Kvôli čomu?

 

00:10:18,419 –> 00:10:26,239 [Zuzana Pechočiaková]

Ja si myslím, že jednoducho už tú spoluprácu za takýchto podmienok, ktoré tam boli, odmietol.

 

00:10:26,239 –> 00:10:27,379 [Mária Hunková]

Myslíte spoluprácu s vedením?

 

00:10:27,379 –> 00:11:23,779 [Zuzana Pechočiaková]

Áno, s vedením. Čiže on odišiel. Čiže zostali sme tam iba teda tí ostatní lekári, samozrejme, no a poverená vedením bola pani doktorka Labovská, ktorá teda chodievala aj na gremiálne porady alebo proste na takéto stretnutia, veď čo je logické z tej funkcie, ktorá jej bola daná. No a myslím, že v októbri prišla z takejto gremiálnej porady a teda povedala, že pán riaditeľ Valocký sa vyjadril, že mám zákaz vstupu na oddelenie. A to po tom všetkom, že keď ma dali preč z tej lekárskej izby, okresali ordinačné hodiny, dali ma do reumatológie, do príjmovej ambulancie, veď to je všetko v poriadku. Pekná práca, ale keď ma zakázali vstup na oddelenie, kde som bola vedúca oddelenia, čo má tejto funkcie akože zbavili a ešte aj zákaz vstupu na oddelenie, tak vtedy som si povedala, že dosť. A vtedy som doktorovi Vysoľajskému povedala, že, že ideme do toho, že aby oslovil médiá.

 

00:11:31,739 –> 00:11:41,580 [Mária Hunková]

Ako na celú túto kauzu zareagovalo Ministerstvo zdravotníctva? Lebo pamätám si aj, že sa k tomu nejako vyjadrovali, ale povedzte nám to vy svojimi slovami alebo zo svojho uhla pohľadu.

 

00:11:41,580 –> 00:12:28,059 [Zuzana Pechočiaková]

Ministerstvo zdravotníctva bolo o tom informované a veľmi si pamätám, keď sa to všetko medializovalo. Jednak, cez teda, denník SME to išlo. To bolo také kľúčové. Aj lekárska komora bola podpora. Nehovorím o obrovskej podpore Lekárskeho odporového združenia a tak ďalej. Čiže oni boli informovaní. Myslím, že my sme tam aj písali nejaký list a vôbec, čo sa celkovo týka tej situácie na klinike, tak oni v podstate zareagovali tak, že lekárka nehovorila pravdu, že som, že som klamala a teda to, naozaj som bola prekvapená, že tým, že mali naozaj všetky tie podklady, že museli vedieť, kto to prečítal, že kde je pravda. Tak toto vyšlo do éteru. Keď to mám takto povedať, tak to ma tiež, ako dosť ma to položilo, to si pamätám.

 

00:12:28,059 –> 00:12:39,719 [Mária Hunková]

Tam treba povedať aj to, že vlastne práve vďaka Miškovým rodičom sa preukázalo, že vy ste vôbec neklamali, že to, čo ste hovorili, bola pravda. A po tejto informácii aspoň prišlo nejaké ospravedlnenie od niekoho?

 

00:12:39,719 –> 00:13:03,239 [Zuzana Pechočiaková]

Absolútne nič. Absolútne nič. Kľúčovú úlohu zohrali tí Miškoví rodičia, pretože keby oni neboli zverejnili tú dokumentáciu, ako to bolo, tak my by sme nemohli, lebo je to zasahovanie do tých osobných údajov a tak ďalej. Takže naozaj oni patrí aj za tú odvahu, naozaj, oni boli veľmi kľúčoví v tom, lebo od toho sa to vlastne odrážalo.

 

00:13:03,239 –> 00:13:08,960 [Mária Hunková]

Ja si pamätám, že vy ste písali aj premiérovi Robertovi Ficovi vtedy. Odtiaľ prišla aká reakcia?

 

00:13:08,960 –> 00:13:22,359 [Zuzana Pechočiaková]

Žiadna. My sme aj dotazovali. Bolo povedané, ja neviem, či viem presne tú formuláciu, ale teda ten úrad, že lege artis funguje, že oni budú odpovedať na ten list, ale je to už osem rokov, neodpovedali.

 

00:13:22,359 –> 00:13:33,419 [Mária Hunková]

Vy ste spomínali, že tá reakcia Ministerstva zdravotníctva vás dosť položila. Dá sa povedať aj, že vás nejakým spôsobom sklamala, že vlastne z najvyššieho vedenia, vedenia rezortu zdravotníctva niečo také prišlo.

 

00:13:33,419 –> 00:13:34,239 [Zuzana Pechočiaková]

Presne tak.

 

00:13:34,239 –> 00:13:36,539 [Mária Hunková]

Čo bolo pre vás v tom celom také najťažšie?

 

00:13:36,539 –> 00:14:27,199 [Zuzana Pechočiaková]

Vlastne uniesť celú tú situáciu. Ja som si to trošku tak reprodukovala v hlave aj pred týmto naším rozhovorom, že vlastne tam bola ohromná tá podpora tých mojich kolegov. Znova, doktor Vysolajský, doktorka Prablesková, doktorka Miková, v úvode naozaj aj pán primár Jakubička a iní kolegovia, doktor Nemčovič, v rámci nemocnice… Ale tak som rozmýšľala, že áno, tá podpora tam bola, ale vlastne všetko to bolo určitým spôsobom na mňa, lebo ja som bola tá určitým spôsobom kľúčová a niekedy som tak pociťovala takú samotuprostredavú napriek tejto akože podpore týchto ľudí. Že som si hovorila, že áno, že síce je tam tá podpora, ale v podstate človek to niesol určitým spôsobom sám. No a samozrejme, podpora v tej rodine toho môjho otca a mojej sestry, to ako to naozaj, to bez nich by nešlo.

 

00:14:27,199 –> 00:14:38,699 [Mária Hunková]

Čiže rodina boli tí, ktorí vás držali pri tom celom, ale v zásade aj kolegovia, lebo ak si pamätám, tam bola taká petícia, ktorú podpisovali lekári naprieč Slovenskom, ktorí sa vás zastali.

 

00:14:38,699 –> 00:15:14,959 [Zuzana Pechočiaková]

To ani nie je, že to bolo také, že petícia na podporu odvážnej lekárky a to neboli, že lekári, to boli ľudia z celého Slovenska, akože úplne aj veľa lekárov, samozrejme, ale aj iných ľudí, iných profesií tam boli aj herci a aj s takými akademickými titulmi. Dokonca som tam mala Slováci žijúci v Kanade, v Amerike teda takých pár. Ja to mám všetko akože vytlačené. To bolo úplne akože úžasné. Nielenže tie podpisy, ale tam potom ešte také komenty niektorí dávali, ako to bolo úplne skvelé. To bolo o dve tisíce päťsto alebo do tri tisíc podpisov. Akože to bolo, to bolo naozaj skvelé.

 

00:15:14,959 –> 00:15:46,079 [Mária Hunková]

Toto môže byť aj jedna z obáv iných oznamovateľov, že budú mať pocit, že sú na to sami, že ich tá spoločnosť alebo kolegovia akokeby vylúčia. Ale myslím si, že vy ste s živým príkladom toho, že úplne to tak nemusí byť, že za vás sa naozaj postavili kolegovia, ako hovoríte aj širšia verejnosť. Dnes okrem toho existuje už aj Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorý vie poskytnúť podporu ľuďom a vie sa ich zastať, ak ich šikanujú alebo dostanú výpoveď. Váš prípad bol, ako sme hovorili, pomerne aj dosť medializovaný. Stretávali ste sa aj s nejakými reakciami okolia? Takými bezprostrednými?

 

00:15:46,079 –> 00:16:30,999 [Zuzana Pechočiaková]

Áno, stretávala. V obchodnom centre sa mi stalo viackrát, že ľudia neznámi, úplne neznámi ľudia, ako zastavili a podporujeme vás, sme hrdí na vás. Ako naozaj, že toto bolo a ja teda spomeniem, že pred troma týždňami som bola v obchode a pán v mojom veku možno trochu starší, že pani doktorka, veď ja vás poznám. Ja hovorím, že odkiaľ ma poznáš, veď ja si to pamätám to obdobie. Čiže naozaj ešte aj teraz niektorí ľudia si spomenú a naozaj, aj ma to povzbudilo v tom, že vlastne to, čo som urobila, že to bolo správne.

 

00:16:30,999 –> 00:16:34,840 [Mária Hunková]

Čo bol ten moment, kedy ste si vydýchli, kedy ste si povedali, že už je to za mnou?

 

00:16:34,840 –> 00:17:46,991 [Zuzana Pechočiaková]

Vtedy, keď aj v médiách odznelo, že pani docentka bola odvolaná zo svojej funkcie. To bolo koncom novembra, myslím, alebo začiatkom decembra, nepamätám si tie časové údaje. Bola odvolaná aj z funkcie.Povedala, že aspoň predsa len nejaká tá spravodlivosť existuje. Ja som myslela, že teda ja som to nepriala, len som si myslela, že pán riaditeľ, ktorý vtedy bol, bol teda aj poslancom, aj riaditeľom, že, že či on tiež pocíti nejaké a neviem, ako by som to nazvala proste, že klamal trebárs verejnosť, že nehovoril pravdu, že či aj on bude nejako v úvodzovkách, že potrestaný, to nie je také úplne správne slovo. Čiže toto nebolo, ale v podstate taká úľava, aspoň to, že naozaj k tomuto prišlo, že ju odvolali z tej funkcie, že nebola už potom námestníčkou a že vlastne aj postupne v tých médiách som to pociťovala také očistenie toho svojho mena, keď aj v tých televíznych novinách odznelo, že teda bielenie bolo a že vlastne všetko to, čo som ja hovorila, že, že to bola pravda, že som neklamala.

 

00:17:46,991 –> 00:17:54,371 [Mária Hunková]

Uhm. Ako to celé popisujete, tak určite je asi všetkým jasné, že to nebola ľahká skúsenosť. Dalo vám niečo do života?

 

00:17:54,371 –> 00:19:39,371 [Zuzana Pechočiaková]

Ani nie, že dala do života. Ja sa snažím ten môj život žiť tak, že aby som bola spravodlivá, aby som bola nezávislá, či v osobnom živote alebo povedzme aj v tom profesijnom živote, že… Môžem to tak povedať, mám šesťdesiat rokov, že všetko, čo som vo svojom živote dosiahla, naozaj to bolo takou tou mojou cieľavedomosťou alebo takouto pracovitosťou. Čiže celý môj život je takto vedený, sa snažím… Samozrejme, že človek nie vždy, nie vždy sme ľudia, hej, že naozaj sú aj pochybenia. Určite som aj ublížila ľuďom, ako čo ma mrzí, možno aj vedomé, aj nevedome proste, to je tak. Ale hovoríte, že, že čo mi to prinieslo? V podstate ma to len utvrdilo a nie že prinieslo, že naozaj tento život, taký ten čestný… A ako som v jednej relácii povedala, možno, že to môžem povedať, to som si tak pripomenula v tomto období, že čo pre mňa znamená trebárs, že tá starostlivosť o zdravie a o ľudí, že mám dva také póly. Tak to aj odznelo v médiách, že má to dva také póly alebo polovice, že jedna polovica je, že naozaj, že starostlivosť, povedzme, že má dobrý pocit o to zdravie, hej? Ale u mňa je tam ešte aj tá druhá polovica a vtedy som to tak pekne povedala, že, že táto diagnóza akože číslo nemá, ale že pre mňa je to pokoj v duši. To je pre mňa také kľúčové, že celý ten… Môžem mať trošku slzy v očiach teraz, lebo som si spomenula na nejaké také tie situácie tých ľudí a tak ďalej, že naozaj zachovať si ten svoj charakter. Hovorím, že samozrejme, určite som aj ja mnohokrát, mnohokrát človek pochybil, nebol spravodlivý, možno nebol vždy čestný, ale dúfam, že nikdy to nebolo ako úmyselne škodiť niekomu.

 

00:19:39,371 –> 00:19:42,491 [Mária Hunková]

Z toho mi vychádza, že by ste to urobili znova, aj po tom všetkom.

 

00:19:42,491 –> 00:19:43,051 [Zuzana Pechočiaková]

Určite. Určite.

 

00:19:43,051 –> 00:19:45,951 [Mária Hunková]

Prečo ste pristúpili na spoluprácu s našim úradom?

 

00:19:45,951 –> 00:20:29,891 [Zuzana Pechočiaková]

Vtedy, keď bol tento prípad, a aj iné prípady, napríklad Ľubka Lapinová, nedám ju nespomenúť, ktorá prišla, prešla oveľa väčším príkorým, keby som to mohla tak povedať. Samozrejme, že aj iní. Sme si aj my vtedy spolu tak hovorili, že vlastne človek akoby bol v tom sám, hej, že, ale našli sa ľudia, výborní ľudia, ktorí nám pomohli a tým, že existuje takýto úrad, je, je dobre o tom vedieť, lebo nemusí ten človek si hovoriť, že: „Aha, príde niekto, pomôže mi niekto?“ Alebo kde sa, na koho sa obrátiť? Čo urobiť? Tým, že ste, tak proste vie ten človek už teraz, že je niečo, na ktorých sa môžem obrátiť a ktorí mi pomôžu, ktorí mi poradia, ktorí mi povedia.

 

00:20:29,891 –> 00:20:33,771 [Mária Hunková]

Aj niečo, čo by ste poradili vy ľuďom, ktorí sa možno teraz rozhodujú, že či sa ozvať?

 

00:20:33,771 –> 00:21:37,591 [Zuzana Pechočiaková]

Nechcem povedať, že rozhodnutie do takéhoto niečoho ísť je jednoduché. Viem to za seba. A znova sa vrátim k úvodu, ktorý som chcela na úvod povedať, kedy si ma hneď predvolal v úvode pán riaditeľ, kedy mi povedal, že len čaká, kedy urobím chybu, aby mohol na mňa poslať svojich právnikov. Ja som bola tiež vtedy v takomto strachu, že čo robiť? Ale keď majú okolo seba ľudí, aspoň trošku cítia, že je tam trošku podpora toho okolia. A teraz napríklad ja využijem tú otázku pred tým, ktorú ste položili, že je tento úrad, tak treba do toho ísť. Treba do toho ísť, hlavne keď vo vnútri ten človek naozaj cíti, že je to nespravodlivosť. Jednal som čestne, spravodlivo, treba do toho ísť. Možno že aj ako príklad ešte ďalším, ďalším a ďalším. Aj keď zase pozor, nie vždy tak, ako ja hovorím, znova spomeniem tú moju kamarátku, veľmi dobrú priateľku Ľubku Lapinovú. Nie vždy to musí mať šťastný koniec, ale postupne aj aj to príde, ak je vec správna. Áno, verím, že dobre skončí.

 

00:21:37,591 –> 00:21:39,051 [Mária Hunková]

Ďakujem veľmi pekne, pani doktorka.

 

00:21:39,051 –> 00:21:42,891 [Zuzana Pechočiaková]

Ďakujem takisto aj ja, že som mohla to byť.

 

00:21:42,891 –> 00:21:59,231 [Mária Hunková]

Počúvali ste podcast Neumlčaní, ktorý pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov. Ak nám chcete oznámiť korupciu alebo iné porušovanie zákonov, ktoré majú dopad na verejný záujem, napíšte nám na neumlcani@ oznamovatelia.sk. Do počutia o mesiac a dovtedy nezabudnite. Nemlčať je zlato.