00:00:10,840 –> 00:00:45,139 [Natália Pindrochová]

Vyštudovala dve vysoké školy, etnológiu, históriu a právo. Svoju kariéru však zasvätila výhradne právu vo verejnom záujme. Zastupovala viaceré osobnosti, ktoré získali ocenenie Biela vrana za odvážny občiansky čin, tiež sudcov, ktorí čelili disciplinárnym konaniam, ktoré skôr ale pripomínali pomstu. Bola riaditeľkou Centra právnej pomoci a dlhé roky pôsobí ako právna expertka pre občianske združenie Via Iuris. A teraz je už jasné, že v Shtoodiu dnes máme Evu Kovačechovú. Moje meno je Natalia Pindrochová a počúvate podcast Neumlčaní, ktorý pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov v produkcii denníka Sme. Vitajte, pani Kovačechová.

 

00:00:45,139 –> 00:00:52,059 [Eva Kováčechová]

Ďakujem, dobrý deň prajem.

 

00:00:52,059 –> 00:01:03,259 [Natália Pindrochová]

Ako som hovorila v úvode, vyštudovali ste dve vysoké školy, no celý svoj profesionálny život sa zaoberáte primárne právom vo verejnom záujme. Prečo ste si nakoniec vybrali práve túto profesionálnu dráhu?

 

00:01:03,259 –> 00:01:24,139 [Eva Kováčechová]

No, študovala som v deväťdesiatych rokoch. Bolo to obdobie jednak teda rozpadu Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale tiež následne obdobie Mečiarizmu. A dnes mi to znie trošku tak naivne, ale ja, keď som študovala etnológiu a históriu, tak

 

00:01:24,139 –> 00:01:45,619 [Eva Kováčechová]

jooo vo vzťahu asi k tým spoločenským zmenám a vôbec celkovým zmenám, ktoré sa diali, tak zdalo sa mi, že to nie je dostatočne spoločensky prospešná profesia, že, že by som mala dať spoločnosti niečo viacej. A preto som sa potom rozhodla, že vyštudujem aj právo. Aa chcela som sa venovať ochrane ľudských práv.

 

00:01:45,619 –> 00:01:50,180 [Natália Pindrochová]

Vy ste tak prirodzene prešli na to právo, alebo ste aj chvíľu po etnológii niekde pracovali?

 

00:01:50,180 –> 00:02:03,139 [Eva Kováčechová]

Študovala som chvíľu paralelne, ale v podstate to bol už posledný ročník etnológie, ak sa nemýlim, a prvý ročník práva a etnológiu som vlastne pracovne nikdy nevyužila tak, že by som bola zamestnaná ako etnologička alebo historička.

 

00:02:03,139 –> 00:02:04,399 [Natália Pindrochová]

A dneska spätne neľutujete?

 

00:02:04,399 –> 00:02:35,119 [Eva Kováčechová]

Neľutujem, hoci dnes si myslím, že hlavne keď vidím, čo sa deje v spoločnosti, ako ľudia vôbec netušia, o čom je história Slovenska alebo história na území Slovenskej republiky, vôbec netušia o tom, akým spôsobom sa tu vyvíjali rôzne spoločenstvá, rôzne kultúry. Tak dnes vidím, že to je mimoriadne prospešná činnosť jednak historikov, jednak etnológov, ale zároveň mňa moje povolanie, právo ma veľmi napĺňa, takže neľutujem to.

 

00:02:35,119 –> 00:02:38,779 [Natália Pindrochová]

Vie sa podľa vás každý z nás zasadiť za ochranu verejného záujmu?

 

00:02:38,779 –> 00:03:16,939 [Eva Kováčechová]

Odpoveď na prvú je, že samozrejme, že áno. Zasadiť sa za ochranu verejného záujmu neznamená, že človek musí zorganizovať obrovskú demonštráciu na najväčšom námestí v Bratislave. Ale znamená to, že robí niečo prospešné verejnosti, prospešné svojej komunite, kdekoľvek žije. Čiže v zásade ja si myslím, že to nie je až také zložité, aby každý, čo i len trošku chcel, sa zasadil za ochranu verejného záujmu. A naozaj to môže byť od drobných vecí, ktoré robí niekde na sídlisku alebo v nejakej komunite alebo v obci, kde žije, až po veci, ktoré majú trebárs celospoločensky význam.

 

00:03:16,939 –> 00:03:22,019 [Natália Pindrochová]

A napadajú vás presne také drobnosti, ktoré by sme možno poslucháčom vedeli poradiť, že čo by mohli robiť?

 

00:03:22,019 –> 00:03:31,379 [Eva Kováčechová]

Asi je tých vecí veľa, ale minimálne si všímať svoje okolie. Tam treba začať a z toho potom je jasné, že čo je potrebné, čo je, je potrebné

 

00:03:31,379 –> 00:03:52,199 [Eva Kováčechová]

pomôcť niekomu, vybaviť, ja neviem, také papiere. Sused, susedka, ktorí absolútne netuší, ako komunikovať s úradmi. Už, už toto je začiatok toho, ako človek vlastne vykonáva niečo verejnoprospešné. Čiže v podstate to znamená prestať sa pozerať len na seba a na svoje vlastné potreby a začať vnímať potreby ľudí okolo seba.

 

00:03:52,199 –> 00:04:10,119 [Natália Pindrochová]

Vy ste v roku 2018 vystúpili na zhromaždení Za slušné Slovensko v Banskej Bystrici, kde ste povedali, že korupcia a mafiánske praktiky sú dnes takým bežným pracovným nástrojom, že verejnosť si ani len nevie predstaviť, že by štátne inštitúcie mohli byť neskorumpované, čestné a rovné. Vy si to viete predstaviť?

 

00:04:10,119 –> 00:04:45,519 [Eva Kováčechová]

No predstaviť si to viem, preto robím, čo robím a iba teda to ide zúfalo pomaly, mám pocit. Ale predstaviť si to samozrejme viem. Určite áno. Problém je, že obávam sa, že politické elity, ktoré vedú Slovensko, nevedú ľudí dostatočne k tomu, aby si to vedeli predstaviť, pretože politické elity často nejdú vzorom a nekorupčné správanie nie je číslom jedna v tom, akým spôsobom komunikujú o tom, čo máme robiť, ako sa máme správať my a ako sa majú správať samozrejme aj ľudia v vysokých alebo nižších verejných funkciách.

 

00:04:45,519 –> 00:04:54,959 [Natália Pindrochová]

A vy ste spomínali, teda že ste sa rozhodli stať právničku práve v tom Mečiarovom období. A keď dneska porovnáte to obdobie Mečiara a tom, čo máme dnes, ako by ste to zhodnotili?

 

00:04:54,959 –> 00:05:03,199 [Eva Kováčechová]

Odpoviem asi diplomaticky. Uhm, sme na začiatku nového volebného obdobia, čiže ho nechcem hodnotiť napriek tomu, že

 

00:05:03,199 –> 00:05:55,599 [Eva Kováčechová]

vlastne od prvého dňa vidíme, že mnohé z vyjadrení, ktoré počúvame z najvyšších miest politických, sú, ak nie výstražné, tak minimálne také, ktoré vyvolávajú obavu. Určite nastal posun. Určite nastal posun od deväťdesiatych rokov už len v tom, že oveľa viacej ľudí je aktívnych trebárs v neziskovom sektore, aj či už priamo v nejakých občianskych združeniach alebo aj v neformálnych iniciatívach, že oveľa viacej ľudí si všíma to, čo sa deje okolo nich. Zapája sa do rôznych petičných podpisových akcií. Ľudia nie sú apatickí, ľudia uverili tomu, že môžu veci meniť bez toho, aby mali vysokú funkciu alebo bez toho, aby boli v nejakej riadiacej pozícii. Že sami ľudia môžu veci meniť. Uhm, či to je kritické množstvo, neviem, ale myslím si, že oproti deväťdesiatym rokom sa minimálne toto zmenilo.

 

00:05:55,599 –> 00:06:00,179 [Natália Pindrochová]

A potrebujeme k naplneniu tej ochrany verejného záujmu aj vyslovovalov, podľa vás?

 

00:06:00,179 –> 00:06:31,127 [Eva Kováčechová]

Zatiaľ si myslím, že…Že ich nevyhnutne potrebujeme. Že musia to byť presne ľudia, ktorí napriek vlastnému nepohodliu, dokonca možnože až napriek tomu, že sami budú vystavovaní veľmi nepríjemnej situácii, ktorá môže trvať veľmi dlho, máme skúsenosti, že trvá roky. Tak presne toto sú ľudia, ktorí sú vzormi a ktorí ukazujú ďalším a ďalším ľuďom, že, že veci možnože sa dajú meniť aj takýmto spôsobom a že treba sa vzoprieť, ak niečo nefunguje tak, ako má fungovať.

 

00:06:31,127 –> 00:06:39,987 [Natália Pindrochová]

To ste mi hneď odpovedali na tú ďalšiu otázku, že prečo by sa mali ľudia ozývať. Napadá vás ešte nejaké iné doplnenie, ako okrem toho, že ísť vzorom a príkladom pre iných?

 

00:06:39,987 –> 00:07:37,527 [Eva Kováčechová]

Ja by som to možno doplnila len priamo mám teraz takú bezprostrednú skúsenosť. Zastupujem jednu pani, s ktorou bol skončený pracovný pomer, dokonca dvakrát. Nepôjdem do detailov, ale v zásade súdy už rozhodli, že to bolo neoprávnené skončenie pracovného pomeru. A teraz ešte stále sa ale súdi o to, aby dostala nazad prostriedky, ktoré vlastne jej neboli vyplatené. Spor trvá nekonečne dlho, už viac ako desať rokov a chodí s ňou na súd aj jej rodina. A teraz naposledy jej syn povedal a bolo to mimoriadne dojemné, že „Vieš, mama, že ty si pre mňa veľkým vzorom v tom, ako to robíš a že, že ja si ťa za to veľmi vážim a ukazuješ nám, ako to môžeme robiť aj my.“ A presne to si myslím, že ukazujú ľudia, ktorí takýmto spôsobom vlastne idú proti nejakej neprávosti. Ukazujú nielen svojim blízkym a príbuzným, ale aj ľuďom zo širšieho okolia.

 

00:07:37,527 –> 00:07:48,327 [Natália Pindrochová]

A keď sa vás pýtam ako vyštudovanej etnologičky, že ako sa podľa vás za posledné roky vyvinula kultúra, ktorú my označujeme ako kultúra nemlčania? Či sa to, či sa to nejako posunulo a zmenilo?

 

00:07:48,327 –> 00:08:12,087 [Eva Kováčechová]

Tak ako som povedala, v prípade toho, že či sa posunula spoločnosť od deväťdesiatych rokov od mečiarizmu, tak si myslím, že aj v tomto, že ľudia nabrali nejaké sebavedomie a uvedomili si, že vlastne môžu meniť veci, ale je dôležité o nich hovoriť. Takže myslím si, že aj v tom sme sa posunuli napriek tomu, že sa môže zdať mnohým, že ten posun nie je dostatočne veľký, tak ja by som povedala, že každý krok sa počíta.

 

00:08:12,087 –> 00:08:28,727 [Natália Pindrochová]

Vy ste zastupovali mnohé osobnosti, ktoré získali v minulosti aj ocenenie Biela vrana a ktorých by sme v niektorých prípadoch mohli aj nazvať vysblúvermi. Je niečo, čo týchto ľudí spája? Vy ste tu už trošku načrtli, že je akokeby taká, taká potreba ozvať sa a da- ísť vzorom. Je ešte niečo, čo týchto ľudí spája?

 

00:08:28,727 –> 00:09:10,127 [Eva Kováčechová]

Ja si myslím, že na začiatku u nich nikdy nebolo, že chcú ísť vzorom, ale na začiatku u nich bolo nejaký cit pre spravodlivosť a potreba ozvať sa, ak je niečo nespravodlivé. A čo ich spája všetkých, je odvaha, hoci oni sami by si to nikdy nepripustili, alebo väčšina z nich to nikdy nepripustila, keď sme ich označili za odvážnych, tak zvyčajne tie reakcie boli, že nie, ja nie som odvážna alebo odvážny, že ja som iba robila, čo bolo potrebné, lebo to nebolo správne, lebo to nebolo zákonné, lebo to bolo nespravodlivé. Ale myslím si, že presne toto je odvaha, že v situácii, kedy by mnohí iní trebárs mlčali, tak oni sa ozvali. Tá odvaha ich naozaj všetkých spája.

 

00:09:10,127 –> 00:09:22,807 [Natália Pindrochová]

Aaa stáva sa vám, že oni už aj v úvode vedia, keď do toho idú, že môžu tým ohroziť aj svoju rodinu? Že zvažujú aj takéto riziká? Alebo oni naozaj vôbec nerozmýšľajú až tak na tie dôsledky?

 

00:09:22,807 –> 00:09:47,727 [Eva Kováčechová]

Myslím, že je to rôzne, ale, ale určite prvý nejaký impulz z toho, prečo sa ozvú, je skôr o tom, že chcú reagovať na niečo nespravodlivé a nezákonné. Potom možnože si aj neskôr uvedomia, keď už sa rozbehne ten proces, že vlastne môže to mať nejaké dopady na rodinu. A tam je samozrejme aj dôležité, že či ich tá rodina podrží a ako reaguje. Aleee mám pocit, že úplne primárne je to, že

 

00:09:47,727 –> 00:09:54,607 [Eva Kováčechová]

mmm, že majú potrebu hovoriť, pretože niečo nespravodlivé sa deje a, a oni sú tí, ktorí môžu o tom hovoriť, pretože o tom vedia.

 

00:09:54,607 –> 00:09:57,467 [Natália Pindrochová]

Ako veľmi dôležitá je tá podpora rodiny podľa vás?

 

00:09:57,467 –> 00:10:12,847 [Eva Kováčechová]

Myslím, že je veľmi dôležitá tá situácia, v ktorej sa ľudia ocitnú, keď idú proti niekomu veľkému, proti nejakej veľkej mašinérii. A to je často trebárs zamestnávateľ. Vždycky je to sú v pozícii toho menšieho oproti väčšiemu. Takk ehh,

 

00:10:12,847 –> 00:10:31,427 [Eva Kováčechová]

následne sa spustí nejaká reakcia voči takémuto oznámeniu alebo voči takémuku- nejakému konaniu a tá vie byť veľmi zničujúca, či už na pracovisku. Ja neviem, ľudia sa s nimi prestanú rozprávať a podobne. Tu mám taký príklad, že jedna z

 

00:10:31,427 –> 00:12:13,743 [Eva Kováčechová]

sudkýň, môžem to tak povedať v danom čase, pretože to bolo pred viac ako desiatimi rokmi, dokonca už takmer pred dvadsiatimi rokmi. Vravela, že v tom čase, keď bola v nemilosti, tak sa s ňou na súde nikto nezohováral, že nanajvýš niekde na toalete jej sudkyňa povedali, že držíme ti palce, ale verejne alebo pred ostatnými kolegami jej nikto nevyjadril podporu. Aaa, čiže to je jeden zo spôsobov, ako sa snažia vlastne ich ostrakizovať aj na, aj na pracovisku. Preto si myslím, že tá podpora rodiny je veľmi dôležitá, pretože potrebujú cítiť, že niekto to vníma podobne, že nie sú, nie sú stratení, popletení, pomýlení. To je jedna vec a druhá vec je, že je to úplne prirodzené, že človek jednoducho ak bojuje proti niečomu pomerne veľkému, tak potrebuje sa niekde nadýchnuť, niekde nabrať sily o niekoho sa oprieť. Čiže rodina a priatelia sú určite veľmi dôležití. Ale nám sa ukázalo, že nes– nemusí to byť len rodina a priatelia, v prípadoch tých disciplinárnych konaní voči sudcom, kde sa vlastne disciplinárne konanie používalo ako prostriedok na umlčanie sudcov, ktorí kri- chceli kritizovať a kritizovali pomery v justícii, tak tam trebárs pomohla aj verejnosť, širšia verejnosť, novinári ehm aj nejakí študenti, ktorí chodili na tie pojednávania. Dokonca tam boli zástupcovia ambasád, ktorí takisto chodili na tie pojednávania. Nemuseli nič hovoriť, ale už len to, že bola plná pojednávačka, že často si nemali kam sadnúť, lebo naozaj prišlo ich tak veľa, že, že nebolo dosť miesta, tak bolo zrejmé, že je to prípad, o ktorý sa zaujíma verejnosť, o ktorý-Ktorý nie je len za zavretými dverami, ale ktorý naozaj sa deje aj verejne.

 

00:12:13,743 –> 00:12:32,703 [Natália Pindrochová]

Tá morálna podpora je asi veľmi dôležitá, hlavne ak nie je podpora nejakého najbližšieho okolia. Akurát som sa chcela spýtať, že či vidíte nejaký rozdiel medzi sudcami a možnože keď ste zastupovali nejakých kontrolórov alebo bežných úradníkov, že či tí sudcovia alebo nejaké tie profesie právne sú odolnejšie voči tým tlakom? Či ste si všimli nejaký rozdiel?

 

00:12:32,703 –> 00:14:03,343 [Eva Kováčechová]

Neviem povedať, či sú odolnejší voči tlakom. Určite sú pripravenejší na to, že čo nasleduje, pretože poznajú ten proces, poznajú právo, sú v tom zorientovaní, čiže vedia, čo bude nasledovať. Bežný človek, ktorý sa v živote neocitol na súde, nie je pripravený často na to, že čo bude nasledovať, ako dlho to môže trvať a ako to bude prebiehať. Ale zároveň sú si vedomí aj toho, že čo vlastne, aké dôsledky to môže mať. Oni to všetci zvládali s veľkou cťou a s veľkou vnútornou silou, ale veľmi sa ich to dotýkalo. Veľmi. Aj keď často o tom trebárs nehovorili, poviem príklad. Sudcovia za banálne vykonštruované disciplinárne obvinenia, ktoré za prvé boli vymyslené, za druhé boli banálneho charakteru, tak mali navrhnuté pozastavenie výkonu funkcie sudcu. A nielenže bolo navrhnuté, ale aj ho mali pozastavený tým výkon. To znamenalo, že títo sudcovia, trebárs rok, sa nesmeli objaviť na pracovisku. Oni nesmeli ísť na súd. Pre nich to bolo, zo dva prípady si pamätám, že vlastne tri, že pre nich to bolo neskutočne traumatizujúce. Aj keď navonok o tom tak nehovorili, ale, ale brali to ako neskutočnú skrivodlivosť, že takýmto spôsobom niekto sa snaží ich potrestať. Lebo zhodou okolností to boli sudcovia, ktorí sudcovské povolanie brali veľmi vážne a brali ho, hovorí sa to tak vzetie ako poslanie, ale, ale naozaj takýmto spôsobom k tomu pristupovali.

 

00:14:03,343 –> 00:14:14,383 [Natália Pindrochová]

A okrem teda tej podpory rodiny a verejnosti napadá vás ešte niečo, čo im pomohlo toto obdobie prečkať? Lebo môže sa aj veľa našich poslucháčov ocitnúť v takej situácii, že ich prípad trvá roky.

 

00:14:14,383 –> 00:14:42,263 [Eva Kováčechová]

Myslím si, že je dôležité naozaj o tom hovoriť a komunikovať aj s ďalšími ľuďmi, že nenechať si to len pre seba a dokonca aj tie negatívne pocity. Ja nie som psychologička, neviem to tak posúdiť, ale mám tú skúsenosť v tom zmysle, že aj aj tie negatívne pocity, ako sú úzkosti, strach a vlastne nejaké spochybňovanie, či som dobre urobila alebo urobil alebo nie, tak aj to je dobré s niekym riešiť. Nenechávať si to len pre seba, lebo človek, keď

 

00:14:42,263 –> 00:15:21,383 [Eva Kováčechová]

nemá ten taký nejaký odstup sám od seba a v takýchto situáciách je to mimoriadne zložité mať odstup, tak ho veľmi pohltí tá vec. Takisto je dobré mať zástupcu. A teraz nechcem si tým nijak nahrávať, že zoberte si advokáta, ale naozaj je veľmi dôležité mať niekoho pri sebe, kto jednak rozumie tomu procesu a jednak má odstup od toho, neprežíva to tak veľmi vnútorne. A takisto je aj určitým nárazníkom na niektoré ataky, ktoré prichádzajú z druhej strany, takže zjemňuje vlastne trošku tú situáciu pre toho človeka, ktorý sa snaží brániť.

 

00:15:21,383 –> 00:15:54,983 [Natália Pindrochová]

Náš úrad sa tiež v tomto snaží robiť takú osvetu, že ponúkame našim klientom aj teda zdarma psychosociálnu podporu, ale tiež sa nám stáva, že narážame trošku ešte na tú stigmu, že ľudia majú pocit, že to musia zvládnuť sami a že predsa nie sú blázni. Prečo by mali rozprávať so psychológom? Ale dneska sa aj ukazuje teda, že tá osveta v tom duševnom zdraví je potrebná a že to vie veľmi pomôcť. Presne preto, ako ste to vy povedali, že človek potrebuje o tých veciach hovoriť, keď ich v sebe dusí, tak samozrejme je to akokeby nejaká emotívna, emočná záťaž a nemá ten odstup a žiaľ, potom môže robiť aj chyby v nejakom rozhodovaní.

 

00:15:54,983 –> 00:16:18,263 [Eva Kováčechová]

Presne tak, jednak môže robiť chyby, jednak nevie vyhodnotiť, čo je najlepší postup trebárs. Takže preto určite vrele odporúčam a toto je podľa mňa presne spôsob, akým sa dá pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitnú v takejto ťažkej situácii, lebo tá situácia naozaj je ťažká.

 

00:16:18,263 –> 00:16:22,363 [Natália Pindrochová]

Spomínate si na nejaký príbeh vyslobodila? Ktorý dodnes vo vás rezonuje?

 

00:16:22,363 –> 00:17:01,983 [Eva Kováčechová]

Úplne na prvú. Keď si predstavím, tak je to Ľubica Lapinová, ktorá zhodou okolností tragicky zahynula tento rok. Ale to bol príbeh, ktorý jednak trval niekoľko rokov, vlastne ako väčšina z tých príbehov trvá niekoľko rokov. Aj osoba tej pani Lapinovej bola taká krehká blondýnka, ktorá proste žila z ničoho. Starala sa o chorú mamu. Pochádzala z obce Podkriváň, kde žila v takom, ja by som povedala, že veľmi malom, veľmi skromnom domčeku na okraji obce. Čiže oni žili tak trošku mimo, mimo centra obce a napriek tomu ona nikdy nebola zatrpknutá.

 

00:17:01,983 –> 00:17:06,003 [Natália Pindrochová]

Pripomímeme si trošku jej prípad, že o čom bol, čo ona vlastne oznámila.

 

00:17:06,003 –> 00:18:14,207 [Eva Kováčechová]

Pani Lapinová bola kontrolórka v Národnom lesníckom centre. Bola v tom čase jedinou kontrolórkou a v, pri svojej práci zaregistrovala nejaké nezrovnalosti v súvislosti s jednou akciou alebo teda s– obstarával sa taký projekt, ktorý sa volal Forest portál a tam zistila nejaké finančné nezrovnalosti. Tie potom nahlásila a keď to skrátim, tak skončilo to tým, že dostala výpoveď z organizačných dôvodov, že zrušili toto miesto, hoci to bola jediná kontrolórka a podľa vtedy platnej legislatívy takýto typ inštitúcie musel mať kontrolóra, kontrolórku, ktorý vlastne kontroluje obeh financií. Takže, takže ju vlastne vyhodili. Bola to pani, ktorá mala okolo päťdesiat rokov v tom čase. Tiež je dôležité povedať, že bolo to zo stredného Slovenska, kde nie je také veľmi jednoduché zohnať prácu a už vôbec nie pre ženu v takomto veku. A napriek tomu ona proste trpezlivo išla a vlastne došla až, až do úspešného konca. Hoci teda treba povedať, že neužila si to veľmi, ale…Ale došla až do úspešného konca.

 

00:18:14,207 –> 00:18:21,467 [Natália Pindrochová]

Áno, v roku 2019 súd povedal, že bola nezákonne prepustená a myslím si, že aj bolo asi vyplatené ušlá mzda-

 

00:18:21,467 –> 00:18:57,588 [Eva Kováčechová]

Následne vysúdila potom aj ušlú mzdu. Ale teda trvalo to celé asi sedem rokov a ona za ten čas žila naozaj buď z dávok sociálnych, alebo bola zamestnaná na aktivačných prácach v obci. Jedna dáma, kultivovaná žena, ak– ale ona sa nezdráhala toho, že zametala ulice, jej to nerobilo problém. Ona sa ani necítila nijaká ponížená tým, že zametá ulice, skôr tým, že mala pocit, že je nevyužitý jej potenciál na to, aby mohla niečo ukázať a naozaj, že žila, žila, nejakých sto osemdesiat eur mala sociálne dávky v tom čase, plus sa starala o chorú mamu.

 

00:18:57,588 –> 00:19:12,147 [Natália Pindrochová]

Áno, po mozgovej príhode. Spomínala to vo viacerých vystúpeniach verejných. Riešila pani Lapinová nejaké dilemy, či má do toho vôbec ísť alebo ďalej pokračovať? Bolo predsa len sedem rokov je tiež hrozne dlhá doba a počas tej doby sa jej muselo hlavou preniesť všeličo.

 

00:19:12,147 –> 00:19:24,867 [Eva Kováčechová]

Určite áno, zamýšľala sa nad tým, ale skôr, skôr to bolo o tom, že že nijak nevidela konca, že či vlastne sa dopracuje. Niežeby spochybňovala to, čo urobila alebo žeby

 

00:19:24,867 –> 00:19:55,927 [Eva Kováčechová]

spochybňovala to svoje rozhodnutie to oznámiť a začať sa súdiť, ale skôr, skôr tým, že ten proces trval tak veľmi dlho a za ten čas akože ona čelila aj tomu, že dali na ňu trestné oznámenie, že údajne ukradla dokumenty a podobne. Čiže to nebolo len, že ona dala svoju žalobu na súd, kde sa domáhala, aby súd vyslovil to, že ten pracovný pomer bol skončený, niej neplatne a neoprávnene. Ale tam vlastne aj to Národné lesnícke centrum tak vcelku zjednodušene povedané, išlo po nej.

 

00:19:55,927 –> 00:19:57,187 [Natália Pindrochová]

A vďaka čomu vytrvala?

 

00:19:57,187 –> 00:20:19,947 [Eva Kováčechová]

Ona mala okruh takých priateľov, ktorí ju v tom povzbudzovali a podporovali, niektorí dokonca aj občas finančne jej vypomáhali. A myslím si, že toto bolo hlavne to, že mala okolo seba ľudí, tak ako sme sa bavili, že ne-nezostala v tom úplne sama, ale mala okolo seba ľudí, ktorí ju podporovali a nejakým spôsobom sa ju snažili povzbudiť a pomôcť jej.

 

00:20:19,947 –> 00:20:26,147 [Natália Pindrochová]

A myslíte, že dneska by sme ju vedeli lepšie ochrániť vďaka legislatíve, ktorá existuje a ktorá zriaďuje náš úrad?

 

00:20:26,147 –> 00:21:05,407 [Eva Kováčechová]

Myslím si, že áno, čo neznamená, keďže vidíme, že to nie je úplne všemocné, že by sa jej nemohlo stať niečo podobné, ale zrejme by to bolo zložitejšie. Už v tom čase vlastne ona, keď dostala výpoveď, tak už v tom čase ona eh, bola členka odborovej organizácie, čiže vlastne tá ob– odborová organizácia sa k tomu nejakým spôsobom musela vyjadriť a tá dávala nesúhlasné stanovisko. Vedeli, prečo dávajú nesúhlasné stanovisko. Nestačilo to. Ale zrejme, teda zrejme určite toto by bol ďalší krok, ktorý by sa ťažšie prekonával tomu zamestnávateľovi, ak by chcel takýmto spôsobom naozaj otvorene nepriateľským ju vyštváť zo zamestnania.

 

00:21:05,407 –> 00:21:16,447 [Natália Pindrochová]

Mňa aj napadá, že keby ona mala status chráneného oznamovateľa, tak okrem teda toho, že by sme museli dať súhlas, tak aj keby išlo to na súd, tak v priebehu celého toho sporu by mala nárok na mzdu.

 

00:21:16,447 –> 00:21:16,727 [Eva Kováčechová]

Presne tak.

 

00:21:16,727 –> 00:21:22,007 [Natália Pindrochová]

Čiže nemusela by zháňať a chodiť na aktivačné práce, že aspoň toto by mala poriešené.

 

00:21:22,007 –> 00:21:24,347 [Eva Kováčechová]

Určite áno. Ten život by mala jednoduchší.

 

00:21:24,347 –> 00:21:30,927 [Natália Pindrochová]

Ako sme už spomenuli, pani Lapinová, žiaľ, tento rok tragicky zomrela pri autonehode. Aký odkaz nám podľa vás zanechala?

 

00:21:30,927 –> 00:21:41,127 [Eva Kováčechová]

Stále sa asi točím okolo toho, ale, ale jednoducho, že nemusíte byť veľký mocný človek na to, aby ste boli odvážna alebo odvážny.

 

00:21:41,127 –> 00:21:47,467 [Natália Pindrochová]

A vy ste boli s ňou posledné mesiace v kontakte, že ako ona spätne pozerá na ten svoj príbeh? Išla by do toho znova?

 

00:21:47,467 –> 00:22:23,827 [Eva Kováčechová]

Neviem o tom, že by nešla do toho. Nemôžem povedať, že posledné mesiace som bola s ňou v kontakte naposledy. Myslím si, že minulý rok, ale nikdy to neľutovala. Nikdy určite neľutovala, že nemala som to urobiť, lebo ona to vnímala, že, že bolo by to nefér, keby to neurobila a že ona jednoducho mala veľkú zodpovednosť, ktorá vyplývala z tej jej pracovnej pozície, že bola kontrolórka teda mala kontrolovať obeh financií verejnej inštitúcie. Takže ona to považovala, že, že to je veľká zodpovednosť a ona si nemôže dovoliť niečo prehliadnuť, že. Čiže ona to brala podľa mňa stále tak, že, že ona to musela urobiť, či chcela alebo nechcela.

 

00:22:23,827 –> 00:22:43,207 [Natália Pindrochová]

To je naozaj eh, veľmi podobné s tými príbehmi, ktoré sme už aj komunikovali, že aký silný pocit zodpovednosti títo ľudia majú, aaa, a ako veľa musia tomu obetovať. [hranie gitary]

 

00:22:43,207 –> 00:22:53,067 [Natália Pindrochová]

Vy ste nám alebo teda pri tej príprave na tento podcast rozprávali aj o prípade sudcu Milana Ružičku. Povedzme aj našim poslucháčom niečo o tomto výnimočnom sudcovi.

 

00:22:53,067 –> 00:24:09,399 [Eva Kováčechová]

Pán sudca Milan Ružička tiež žiaľ už zomrel pred desiatimi rokmi, ale bol to jeden podľa mojej mienky fakt mimoriadne ojedinelý človek. Skoro by som povedala, že zjav. Ako som ho ja poznala, tak to bol veľmi čestný človek, veľmi vzdelaný, veľmi rozhľadený, ktorý nebol koncentrovaný len na právo, ale on bol široko ďaleko známy tým, že mal veľmi rád dobrú hudbu, jazzovú, rockovú hudbu, kvalitnú a teda tým žil tiež. Bol jedným zo spoluautorov moderného exekučného zákona, ku ktorému vlastne potom aj pôsobil ako, ako vzdelávateľ sudcov a justičných čakateľov a vyšších súdnych úradníkov. Bol to predseda Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, kde bez toho, aby, aby nejak zo strany ministerstva alebo zo strany politickej moci prišli nejaké pokyny, že akým spôsobom má zveľaďovať a zreformovať tento súd a hovoríme o Veľkom Krtíši, tak on používal viaceré také reformné praktiky, kde tiež napríklad zisťoval.Anonymným spôsobom od ľudí, že či sa stretli s nejakými nekalými korupčnými praktikami na súde a podobne.

 

00:24:09,399 –> 00:24:11,879 [Natália Pindrochová]

Ten už mal vnútorný systém oznamovania-

 

00:24:11,879 –> 00:24:12,140 [Eva Kováčechová]

Áno.

 

00:24:12,140 –> 00:24:14,440 [Natália Pindrochová]

-funkčný, aj keď nebol ešte náš zákon.

 

00:24:14,440 –> 00:25:01,499 [Eva Kováčechová]

Presne tak. Presne tak to bolo pred nejakými desiatimi, pätnástimi rokmi. Pre neho to bolo veľmi dôležité. Veľmi si zakladal na tom, aby ten súd bol funkčný. Bol podľa toho, ako teda hovorila aj ona a jeho kolegovia, tak bol veľmi pracovitý a mal veľmi veľký poriadok vo veciach, v tom, aby mu proste nezostávali staré nerozhodnuté veci na stole. A preto veľmi ťažko niesol to, že disciplinárne konanie, ktoré na neho našili a teda trúfam si povedať, že naozaj to bolo našité, pretože teda poznám tie detaily, tak malo spočívať v tom, že nerozhodol niekoľko rokov o nejakom podaní. My sme celý čas počas toho disciplinárneho konania tvrdili a preukazovali sme aj dôkazmi, že jednoducho ten, toto podanie tam bolo vsunuté do spisu dodatočne. Nebolo ani žurnalizované správne a podobne.

 

00:25:01,499 –> 00:25:05,439 [Natália Pindrochová]

A vysvetlime možno poslucháčom kontext, že prečo on bol nepohodlný.

 

00:25:05,439 –> 00:26:02,739 [Eva Kováčechová]

Myslím, že práve preto, že v čase, teraz už teda nie Mečiarizmu, ale v čase, kedy bol na čele slovenskej justície Štefan Harabin, tak bol kritický jednak aj voči Štefanovi Harabinovi, aj voči vedeniu trebárs Krajského súdu v Banskej Bystrici, pod gesciu ktorého on spadal. Preto, lebo on bol sudcom naozaj telom i dušou a snažil sa takým spôsobom robiť svoju prácu, riadiť súd, na ktorom pôsobil a očakával, že to tak budú robiť aj, aj na tých ostatných súdoch alebo teda nadriadený súd, čo sa nie vždy úplne takto dialo. Čiže bol kritický, patril k tej kritickej skupine sudcov, ktorí sa nebáli a ozývali sa. V čase, kedy teda Štefan Harabin tam pôsobil, napriek tomu, že ich nebolo veľa, boli ich desiatky len, ale napriek tomu sa ozýval. Čiže on sa vlastne stal z tohto dôvodu nepohodlným, ako aj predseda súdu, aj ako sudca.

 

00:26:02,739 –> 00:26:04,599 [Natália Pindrochová]

Čiže bol to prostriedok, ako ho umlčať.

 

00:26:04,599 –> 00:27:28,759 [Eva Kováčechová]

Snažili sa ho umlčať presne tak týmto spôsobom a môžeš, že dopovím iba vykonštruovali to tak, že vložili do nejakého exekučného spisu nejaké podanie, o ktorom potom tvrdili, že nerozhodol a teda spôsobil prieťahy v konaní. Čo by bola jedna vec, hej? My sme tvrdili, že to podanie tam nebolo určite, pretože keby tam bolo, tak by bolo žurnalizované tak ako všetky ostatné listiny. Táto jediná nebola zažurnalizovaná, to znamená, že nemala poradové číslo listu, lebo sa tam vložila až o niekoľko rokov, kde už medzitým tam doplnili sa ďalšie listiny, čiže bolo vykonštruované, ale keby aj, keby aj spôsobil nejaké prieťahy v konaní? Nikto sa naňho nesťažoval, žiadna strana v konaní, nikto. Nespôsobil nikomu žiadnu újmu a hlavne jemu navrhovali za prieťahy v konaní, za prvé mu pozastavili výkon funkcie na rok a to bol jeden z tých, ktorý to niesol naozaj veľmi ťažko, veľmi osobne a za druhé mu navrhovali najskôr odvolanie z funkcie sudcu a potom vlastne v jednom rozhodnutí dostal trest päťdesiat percent zrážky zo mzdy na nejakých päť alebo šesť mesiacov, čo je naozaj pomerne, pomerne vážny trest za jedny jediné prieťahy v konaní. Ja dnes viem, že akým spôsobom sa disciplinárne súdy alebo disciplinárny súd, disciplinárne senáty vyporiadavajú s prieťahmi v konaní. Je to samozrejme niečo, čo nemá byť. Je potrebné to nejakým spôsobom postihnúť, ale nepostihuje sa to takýmto drakonickým, absolútne nezmyselným trestom.

 

00:27:28,759 –> 00:27:30,419 [Natália Pindrochová]

A ako to nakoniec dopadlo?

 

00:27:30,419 –> 00:28:09,759 [Eva Kováčechová]

Teda v prvom stupni bol uznaný vinným a dostal takýto trest. To rozhodnutie bolo úplne šialené, pretože s takmer s ničím, čo sme my namietali v konaní, sa nevysporiadali, ani sa len neobtreli o to v rozhodnutí a vo dôvodnení. Odvolací disciplinárny senát teda potom tiež síce rozhodol, že je vinný, ale upustil od potrestania, ako keby takú láskavosť mu dal. On bral vážne aj to, že, že vôbec ho uznali za vinného, pretože on sa necítil vinný, lebo on naozaj veľmi poctivo pristupoval k svojej práci. Takže už toto pre neho bolo veľkou nespravodlivosťou. Ale teda takýmto spôsobom to skončilo.

 

00:28:09,759 –> 00:28:28,599 [Natália Pindrochová]

Nebolo pre neho trošku aj útechou, ten ako keby podpora verejnosti a to, že na tie disciplinárne konania, ako ste už spomínali, chodili aj rôzni zástupcovia z mimovládneho sektora, z ambasád alebo celkovo novinári, že nebolo preňho skôr hmm aj toto útechou, že vlastne ľudia, verejnosť vie, ako to naozaj bolo a že je to vlastne vykonštruované?

 

00:28:28,599 –> 00:28:39,179 [Eva Kováčechová]

Nepovedala by som, že útechou. Bolo to pre neho určite povzbudením, ale nepovedala by som, že útechou, lebo on, on to mal v tom jasno. On, on to vnímal, že to je mimoriadne nespravodlivé.

 

00:28:39,179 –> 00:28:40,919 [Natália Pindrochová]

A pokračoval potom vo svojej činnosti?

 

00:28:40,919 –> 00:29:50,119 [Eva Kováčechová]

Pokračoval a neskôr, keď Štefan Harabin odišiel, tak potom sa znovu stal predsedom súdu vo Veľkom Krtiši, lebo teda vyhral výberové konanie. A iba by som možno povedala jednu, jednu vec. On v záverečnej reči na tom odvolacom disciplinárnom senáte, kde teda sme hovorili, najskôr som hovorila ja a potom v tom záverečnom slove ešte hovoril aj on, ako to on vnímal, ako to videl, tak on zakončil tú záverečnú reč svoju eh, takými slovami, že „To ťažké, temné, neželané sa raz skončí. Kým sa tak stane, práve to ťažké a temné nesie v sebe posolstvo nádeje, budúcnosti a zmyslu. Verím v spravodlivosť.“ Mne to prišli strašne silné slová v tej pojednávačke, kde v zásade sa ide po faktoch a po veľmi tak technokraticky, po paragrafoch a podobne. A on zrazu do toho vniesol ešte niečo ďalšie. Ja si myslím, že aj ten disciplinárny senát vtedy len tak pozeral, lebo boli to také nezvyčajné slová. A presne on to, on to nepovedal ako frázu, on to, on to takto vnímal, on to takto cítil. On, on bol o tom takýmto spôsobom presvedčený.

 

00:29:50,119 –> 00:29:58,779 [Natália Pindrochová]

A zdá sa, že on mal aj v sebe taký étos naozaj eh, výnimočného sudcu, ktorý naozaj žije aj tou spravodlivosťou a verí v ňu až do posledného dňa.

 

00:29:58,779 –> 00:30:48,283 [Eva Kováčechová]

Presne tak som ho vnímala ja. On takisto ako mal pozastavený ten výkon, tak to bral tak osobne a on bol z toho tak nešťastný, že nemôže chodiť na súd. Jemu nevadilo, že nie je predsedom súdu. To bolo úplne bezvýznamné v zásade, ale to, že on nemôže chodiť na súd a pracovať ako sudca…A vedel, že to je nespravodlivé, pretože už aj v tom čase pozastaviť výkon funkcie sudcu bolo možné len vtedy, ak mu mohol hroziť trest odvolanie z funkcie sudcu, teda ten najťažší trest. A znovu teda pripomínam, hovoríme o vykonštruovanom, ale v zásade jedinej jednej veci, kde mal sa dopustiť príťahu v konaní, čo je absolútne neadekvátny trest. Nie je možné, aby bol odvolaný za to z funkcie sudcu.

 

00:30:48,283 –> 00:31:09,024 [Natália Pindrochová]

Dobrou správou je ale, že ten jeho príbeh má naozaj pozitívny záver, že sa na-nakoniec aj vrátil na ten súd, že pokračoval vo svojej-vo svojej profesii. A povedzme si možno, že ako sa zmenil aj charakter tých disciplinárnych konaní, že tam akokeby nastal tiež určitý posun, že kedysi to bolo veľmi ľahko zmanipulovateľné a nebolo to úplne nezávislé, že skúste povedať, aký posun sa stal pri tom-

 

00:31:09,024 –> 00:33:17,863 [Eva Kováčechová]

V disciplinárnych konaniach nastal naozaj veľmi veľký posun. Ono to sa vyvíjalo v čase, dakedy na začiatku tie disciplinárne senáty volila súdna rada a samozrejme záležalo, kto mal väčšinu v súdnej rade. A bolo to v čase, kedy jej vládol a naozaj vládol pevnou rukou Štefan Harabin. Čiže nikto si neodvážil hlasovať proti nemu. A tam teda táto súdna rada vyberala členov disciplinárnych senátov. Ja som zažila disciplinárne senáty, ktoré boli síce poskladané z právnikov, lebo vždycky toto bola podmienka, ale boli to ľudia, ktorí často bolo vidieť, že ani netušia, o čom sa, o čom sa rokuje na tom disciplinárnom konaní a v zásade ich nejaké, nejaký étos a morálne hodnoty boli asi veľmi pochybné. A plus to tak aj brali niekedy ja neviem, nejaký člen disciplinárneho senátu meškal na pojednávanie. Čakali sme tam naňho všetci hodinu alebo koľko? On potom prišiel s tým, že „pardón, pardón, som mal nejaké pracovné povinnosti“ a uprostred pojednávania sa tento istý člen zdvihol, že pozrel na hodinky, že „sorry, ale musím odísť, lebo ja mám zase pracovné povinnosti.“ Že pre nich to vôbec nebolo dôležité, že tam sedí človek, ktorému ide o veľa. A to je jedno, či mu išlo o odvolanie z funkcie sudcu, alebo jednoducho sa riešil nejaký jeho pracovný prehrešok. Ale, ale prístup tohto člena Disciplinárneho senátu bol úplne absurdný. No ale postupne teda sme sa dostali do situácie, kedy máme právnu úpravu podobnú, ako je v Čechách. A síce, že tie disciplinárne senáty sa maximálne sprofesionalizovali, čo bolo veľmi dôležité. Prestali vypadávať tí jednotliví členovia a odročovať sa stále ďalej na neskôr a na neskôr konania, pretože nebolo toho, kto by sedel v tom disciplinárnom senáte. Teraz je to teda inak. Disciplinárne senáty sú pri Najvyššom správnom súde. Pozostávajú z piatich ľudí, kde traja členovia predseda a dvaja členovia sú sudcovia z Najvyššieho správneho súdu a dvaja členovia sú prísediaci a tí sú nesudcovia, v prípade teda disciplinárnych konaní voči sudcom. Musia to byť právnici, ale nesudcovia. Tých volí súdna rada na nejaké funkčné obdobie troch rokov.

 

00:33:17,863 –> 00:33:30,303 [Natália Pindrochová]

A je ešte tam nejaký priestor inštitucionálny alebo procesný, ako sa dajú tieto konania zneužívať? Keď raz znova príde niekto s týmto nápadom trošku zastrašovať sudcov, dajú sa aj tie disciplinárne senáty zneužiť?

 

00:33:30,303 –> 00:33:44,543 [Eva Kováčechová]

Ťažko si to viem predstaviť v tejto chvíli, pretože väčšinu tam majú teda profesionálni sudcovia, ktorí sú na súde, na Najvyššom správnom súde. A v zásade mám dôveru voči tým sudcom. To znamená, že by museli sa vymeniť

 

00:33:44,543 –> 00:35:16,963 [Eva Kováčechová]

zásadným spôsobom osadenstvo Najvyššieho správneho súdu, čo by bol už pomerne, poviem to tak eufemisticky, netradičný zásah. Tých prísediacich, samozrejme, volí súdna rada, čiže tí, tí môžu byť trebárs zmenení, môžu byť na obraz súdnej rady zvolení. Uvidíme, aaa, aká bude súdna rada, trebárs keď dôjde k ďalším výmenám. Ale, ale sú len dvaja tí prísediaci. Čiže samotné disciplinárne konanie je teraz si myslím, oveľa ťažšie zneužiteľné, ako bolo v minulosti samotný proces, ale samozrejme, už len to, že na niekoho je daný návrh na disciplinárne konanie, tak pre mnohých ľudí už toto je veľmi veľkým zásahom do ich osobného aj profesionálneho života. Takže podanie návrhu na disciplinárne konanie je tiež spôsob, akým sa dá vynucovať poslušnosť. Lebo teda to, to sme zažili, to sme videli, že tie disciplinárne konania často slúžili aj na to, aby povedali ostatným sudcom: „Nevystrkujte rožky, poďte pekne v línii a v šíku, lebo si vás začneme všímať.“ A disciplinárne konanie je výborný prostriedok na to, ako vás vieme dostať naspäť do koľají, do ktorých chceme. Ale dobrou správou je, že dneska už to teda také jednoduché nie je. Presne tak. Presne tak. Preto si myslím, že to, ako je v súčasnosti upravený systém disciplinárnych konaní voči sudcom, ale aj voči exekútorom, prokurátorom a notárom, si myslím, že patrí k tým najspravodlivejším tak, ako môže byť v krajine urobené alebo upravené disciplinárne konanie.

 

00:35:16,963 –> 00:35:22,183 [Natália Pindrochová]

Čelili ste niekedy aj vy nejakej šikane za to, aké prípady ste riešili a zastupovali?

 

00:35:22,183 –> 00:35:38,183 [Eva Kováčechová]

Nestretla som sa s niečím takým, ako trebárs sa často stretávajú aj mnohí novinári alebo verejne aktívni ľudia v súčasnosti, že im píšu nejaké hejty ľudia a podobne. Alebo niekto po nich vykrikuje na ulici a tak. Čiže ja som sa s tým našťastie nestretla zatiaľ.

 

00:35:38,183 –> 00:35:44,643 [Natália Pindrochová]

Ani že by nejakí verejní činní funkcionári vás komentovali? Lebo mne sa zdá, že som niečo zachytila-

 

00:35:44,643 –> 00:35:52,063 [Eva Kováčechová]

Štefan Harabin ma dakedy komentoval v nejakej súvislosti, ale priznám sa, že to ani neberiem ako zastrašovanie.

 

00:35:52,063 –> 00:35:55,423 [Natália Pindrochová]

Lebo to ma niekedy napadne, že kto pomáha tým pomáhajúcim profesiám?

 

00:35:55,423 –> 00:35:56,383 [Eva Kováčechová]

Mhm.

 

00:35:56,383 –> 00:36:01,783 [Natália Pindrochová]

Tým právnym zástupcom v týchto kauzách, ktorí tiež sú vlastne v tej prvej línii.

 

00:36:01,783 –> 00:36:17,923 [Eva Kováčechová]

Znovu hovorím, že treba si budovať spoločenstvá. To je môj liek asi na všetko. V prípade, ak človek má čeliť nejakému veľkému tlaku spoločnosti a keď hovorím o spoločenstvách, tak jednak tie rodinné, samozrejme, ale aj spoločenstvá profesijné, s priateľou a podobne. Proste nezostať sám.

 

00:36:17,923 –> 00:36:26,403 [Natália Pindrochová]

Je dnes ľahšie pre advokátov, ktorí zastupujú na súdoch výsudku dôverou, keďže už existuje aj teda legislatíva, náš zákon, že to pre advokátov niečom jednoduchšie?

 

00:36:26,403 –> 00:36:52,295 [Eva Kováčechová]

Myslím si, že pre advokátov to jednoduchšie nie je. Je to jeden zo spôsobov procesnej obrany, ktorý môžu využiť-Aa, je to jednoduchšie pre tých ľudí, alebo teda ani, ani jednoduchšie by som nepoužila. Skôr že pomáha to tým ľuďom lepšie sa brániť. Jednoduché to nie je, ale teda je to jeden z prostriedkov, ktorý môžu aj advokáti využívať. Takže z tohto hľadiska je to, je to užitočné by som povedala. Užitočnejšie, ako keby to nebolo.

 

00:36:52,295 –> 00:37:12,095 [Natália Pindrochová]

Na záver. Napadá vás ešte niečo, čo by sme mohli poradiť ľuďom, ktorí sa rozhodujú, či sa ozvať alebo neozvať? Vy ste to už spomenuli od podpory rodiny, cez budovanie si spoločenstiev, nezostať v tom sám, hovoriť o tých veciach. Prípadne môžete to aj trošku osobnejšie poňať, že čo pomáha vám zotrvávať v tomto boji s veternými mlynmi.

 

00:37:12,095 –> 00:37:27,196 [Eva Kováčechová]

Keď začnem sebou, tak ja mám pocit, že naše miesto na svete, na Zemi, tu kde žijem, je, je na to, aby som sa snažila niečo dobre urobiť pre spoločnosť. Hej, zas, zase to znie hrozne pateticky, ale

 

00:37:27,196 –> 00:37:27,715 [Natália Pindrochová]

Vôbec nie.

 

00:37:27,715 –> 00:37:48,856 [Eva Kováčechová]

Nejakým takýmto spôsobom to vnímam, že, že sme tu na to, aby sme vnímali nielen svoje potreby, ale aj aby sme vnímali aj širšie okolie a snažili sa proste niečo dobre urobiť, uhm, priniesť nejaké dobro do spoločnosti a myslím si, že to je vlastne aj zmysel života, že pre-to sme tu, hej?

 

00:37:48,856 –> 00:38:03,275 [Eva Kováčechová]

A teda keď by som mala niečo odkázať, tak sa mi zdá, že, že ak je, ak je lepšie ľuďom okolo nás, tak potom je lepšie aj nám samým. Tak preto si myslím, že je celkom dobre, keď si ľudia všímajú to okolie a snažia sa ho zlepšiť.

 

00:38:03,275 –> 00:38:15,335 [Natália Pindrochová]

A to je pani Eva Kováčechová, ktorá prijala pozvanie do podcastu Neumlčaní. Ja Vám veľmi pekne ďakujem. Veľmi si vážim aj Vašu prácu a aj to, ako dlhé roky konzistentne podporujete ľudí, ktorí sú v menšine.

 

00:38:15,335 –> 00:38:18,575 [Eva Kováčechová]

Ďakujem za pozvanie.

 

00:38:18,575 –> 00:38:36,456 [Natália Pindrochová]

Počúvali ste podcast Neumlčaní, ktorý pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov v produkcii Deníka Sme. Ak nám chcete oznámiť korupciu alebo iné porušovanie zákonov, o ktorom ste sa dozvedeli v práci a ktoré majú dopad na verejný záujem, napíšte nám na [email protected]. Lebo stále platí Nemlčať je zlato.

 

00:38:47,976 –> 00:39:17,655 [Reklama]

Nemáte čas hľadať správy na rôznych športových weboch, ale chcete každý deň vedieť, čo dôležité sa v športovom svete odohralo? Potom sme tu pre vás. Každé ráno si cestou do školy, do práce alebo len k rannej káve pustite podcast Sportnet noviniek, ranný športový podcast portálu Sportnet.sk. Namixujeme v ňom všetko podstatné, čo sa za uplynulé hodiny stalo na svetovej i domácej športovej scéne. Najdôležitejšie udalosti z futbalu, hokeja, tenisu, lyžovania či basketbalu a ďalších športov.