00:00:06,080 –> 00:00:56,160 [Mária Hunková]

V Štátnom centre pre deti a rodiny v Trnave bol tlak na to, aby zamestnanci a profesionálni náhradní rodičia vychovávali zverené deti v prísne kresťanskej viere. Vychovávania bez ohľadu na svoje presvedčenie museli dávať deťom na čelo krížiky, niekoľkokrát denne sa s nimi modliť a náboženské stretnutia mali neraz prednosť pred vzdelávaním detí. Krátko potom, ako sa voči takzvanému duchovnému programu centra jedna profesionálna náhradná matka ohradila, nebola s ňou predĺžená pracovná zmluva a odobrali jej zo starostlivosti dieťa. Vtedy sa rozhodla o praktikách v domove prehovoriť a rovnako aj ďalší zamestnanci. Dokonca padlo aj trestné oznámenie. Počúvate podcast Neomlčaný, ktorý vám prináša rozhovory so slovenskými whistleblowermi, teda s ľuďmi, ktorí odhalili vo svojej práci porušovanie zákonov. Tento podcast pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov v produkcii denníka Sme. Moje meno je Mária Hunková a spolu so mnou sú tu dnes Jana a Simona. Dobrý deň.

00:00:56,160 –> 00:01:02,000 [Jana]

Dobrý deň.

00:01:02,060 –> 00:01:33,480 [Mária Hunková]

Na úvod upresním, že teda Jana a Simona nie sú vaše pravé mená, ale rozhodli sme sa, že vás tak budeme oslovovať, aby sme ochránili vašu identitu. Každopádne môžem povedať, že vy Jana, vy ste profesionálna náhradná matka, o ktorej som hovorila v úvode. Aa a vy Simona, vy ste psychologička, ktorá pracuje v trnavskom centre a podala trestné oznámenie, k čomu sa ale teda určite dostaneme. Chcela by som ale, aby sme na začiatok poslucháčom vysvetlili vašu pracovnú pozíciu a vzťah k trnavskému centru Jana a čo je úlohou profesionálneho náhradného rodiča? Čím sa líši od pestúnka či opatrovníka?

00:01:33,480 –> 00:02:03,020 [Jana]

Ten hlavný rozdiel je hlavne to, že profesionálny náhradný rodič je zamestnancom Centra pre deti a rodiny. A to dieťa, vlastne on musí teda rátať s tým, že to dieťa nikdy nebude jeho, tak ako keď napríklad ho má v pestúnskej alebo ho má v adopcii, tak my ako profesionálni náhradní rodičia sme vlastne len to dočasné riešenie, hej, že to dieťa nemusí byť v tom centre, nemusí byť na tej skupine, ale vidieť ten reálny život v tej rodine, ako tá rodina vlastne funguje.

00:02:03,020 –> 00:02:04,280 [Mária Hunková]

Máte vlastné deti, áno?

00:02:04,280 –> 00:02:06,220 [Jana]

Áno, dve dospelé už.

00:02:06,220 –> 00:02:09,740 [Mária Hunková]

A prečo ste sa rozhodli vziať si k sebe aj dieťa z detského domova?

00:02:09,740 –> 00:02:37,080 [Jana]

Nikdy sme nemali ani v rodine nijak, že by sme riešili nejaké adopcie, pestúnstva alebo deti z detského domova. Ani sme sa s tým dokonca nestretali, ale ako tak moje vzdelanie už na začiatku bolo týmto smerom, že ja som vyučená opatrovateľka, potom som mala sociálnu prácu, takže ja som vedela o týchto veciach. Nebolo to úplne cudze pre mňa. Vždycky ma to ťahalo k nejakej takej práci, k pomáhaniu niekomu inému. Takže za to sme sa teda vybrali touto cestou.

00:02:37,080 –> 00:02:38,320 [Mária Hunková]

Čiže život to priniesol.

00:02:38,320 –> 00:02:39,660 [Jana]

Život nejako. [smiech]

00:02:39,660 –> 00:02:46,900 [Mária Hunková]

A čo vy Simona, prečo ste sa rozhodli pre profesionálnu dráhu psychologičky, teda detskej ešte a ešte aj teda v detskom domove?

00:02:46,900 –> 00:03:23,680 [Simona]

Viacmenej ma to tak ťahalo možno k tým deťom trošku v tom zmysle, že pochádzam z rodiny učiteľky a vždycky tie deti tak nejak tam v tom okolí boli, mojom. A potom som zbadala vlastne ponuku práce teda do CDRka, alebo teda vtedy to bol ešte detský domov. Išla som to vyskúšať a vzali ma. [smiech] Takže som si povedala, že nejaké, nejaké skúsenosti naberiem a pôjdem zase ďalej. No ale vzhľadom na to, že som sa v tej práci našla, že tá práca ma baví a som naozaj rada za to, s koľkými vecami sa tam stretnem, tak už som to tam nejak, nejak zostala. [smiech]

00:03:23,680 –> 00:03:26,060 [Mária Hunková]

A je náročnejšia práca s deťmi z domova?

00:03:26,060 –> 00:04:02,980 [Simona]

Určite sú náchylnejšie na nejaké problémy, pretože okrem tých bežných situácií v živote, s ktorými sa každý musí vyrovnať, naučiť sa nejakým spôsobom zvládať bežné stresy a tak ďalej, tak tieto deti si ešte nesú taký balíček rôznych traum, ktoré im vlastne spôsobilo to okolie a cez ktoré si prešli. A preto majú možno viacej problémov so zvládaním niektorých situácií. Veľakrát sa možno hovorí, že tie deti sú problémové, hej, ale ja to nemám úplne rada toto označenie. Skôr si myslím, že sú to deti, ktoré sa ťažšie vyrovnávajú s niektorými vecami a možno potom reagujú nie úplne tak, ako by sme očakávali, ale teda…

00:04:02,980 –> 00:04:05,180 [Mária Hunková]

O koľko detí sa staráte v detskom domove?

00:04:05,180 –> 00:04:26,800 [Simona]

Centrum celkovo má kapacitu 70 detí. My sme vlastne rozdelení na pobytovú časť, takzvanú, to znamená samostatné usporiadené skupiny, kde fungujú vychovatelia v našich priestoroch priamo v meňovej budove a starajú sa o do desať detí na jednej skupinke. Tam je vlastne okolo štyridsať detí plus mínus a potom máme teraz aktuálne dvadsaťpäť detí v profesionálnych rodinách.

00:04:26,800 –> 00:04:29,340 [Mária Hunková]

Jana, vy ste mali doteraz koľko detí z centra u seba?

00:04:29,340 –> 00:04:29,640 [Simona]

Dve.

00:04:29,640 –> 00:04:33,360 [Mária Hunková]

A ako to ovplyvnilo chod vašej domácnosti a vôbec vzťahy v rodine?

00:04:33,360 –> 00:05:29,210 [Jana]

Veľmi. Prešli sme si veľkou zmenou v domácnosti, ale pozitívnou zmenou na počudovanie. Áno, veľmi nás to utúžilo, musím povedať. Sice nemali sme nikdy nejaké konflikty doma alebo proste niečo, že by sme sa hádali, ale vlastne príchodom tých detí najskôr toho jedného, potom toho druhého. Tým, keď sme videli to správanie toho dieťaťa, museli sme veľa vecí, veľa problémov riešiť, ktoré sme dovtedy riešiť nemuseli. Neskutočne nás to dalo viac dohromady a sprúžilo to celú rodinu. Ja som aj nesmierne vďačná, či svojmu manželovi, či mojim deťom, teraz už vlastne aj ich priateľom, lebo všetci museli pomáhať. Museli, boli prítomní pri rôznych nezvyčajných situáciách, s ktorými sme sa dovtedy nestretli a vždy stáli pri mne a vždy ma podporili vo všetkom. Takže veľmi nás to utúžilo ešte viacej, ako sme boli.

00:05:29,210 –> 00:05:41,060 [Mária Hunková]

A poďme teda k tomu dôvodu, pre ktorý steľavás prišli o dieťa a pre ktorý ste vy Simona podali trestné oznámenie. V úvode som spomínala, že v centre bol veľký tlak na výchovu detí v kresťanskej viere. Čo také sa tam dialo?

00:05:41,060 –> 00:07:25,804 [Simona]

Ono to tak viac menej začínalo pomaly, postupne. Na začiatku to bolo v podstate celkom dobrý nápad, poďme deti viesť k viere.Hej, bolo to vlastne– všetci sme to tak brali, že aha, okej, super. Deti, ktoré budú chcieť, poďme ich viesť k viere. Super nápad. Ale vlastne postupne to začalo naberať také obrátky, že sme sa nestíhali čudovať aj my, niektorí zamestnanci a potom už teda vlastne väčšina zamestnancov. Keď spomeniem nejako možno konkrétne možno oslavy Hallowenu hej, ja osobne nemám problém s tým, že keby u nás v centre nebola oslava Hallowenu, ja si uvedomujem, že to nie je úplne náš sviatok a že teda je to proste niečo, čo sa preberá odniekiaľ. Ale naše deti mali zakázané napríklad zúčastňovať sa halloweenských karnevalov aj v školách, čiže dokonca až takým spôsobom, že ak by ten Halloween bol niekedy počas vyučovania alebo tá, tá oslava, tak vlastne sa mali deti ospravedlňovať z toho a tak ďalej. Čo som brala už trošku ako vylučovanie tých detí z toho kolektívu. Nehovoriac o tom, že vlastne v tých pracovných mailoch, ktoré nám chodili ohľadom tohto, tak boli odkazy na rôzne zvláštne stránky pre mňa osobne, ktoré označovali oslavy Hallowenu ako, ako oslavy satanizmu a podobné veci, čo teda si myslím, že v pracovných mailoch nemá úplne priestor alebo možno v štátnom zriadení nemá úplne priestor. Potom viem, že bola akcia anjelských listov, ktorá viem, že ju robí. Myslím, že sú oni občianske združenie Dismas, čo v podstate má dobrú myšlienku. To je to v podstate o tom, že sa deti modlia za väzňov, ale u nás to bolo viac menej pretláčané, veľmi direktívne, že všetky deti sa do toho museli zapojiť-

00:07:25,804 –> 00:07:29,184 [Mária Hunková]

Ale išlo teda iba o to, aby sa za ne ich modlili, za väzňov, alebo čo sa…

00:07:29,184 –> 00:08:01,074 [Simona]

Áno, ale bolo to, bolo to vlastne tak, že sa museli modliť, že museli sa do toho zapojiť všetky deti, že museli sa modliť za tých väzňov, museli im písať nejaké pohľadnice s tým, že bola kontrolovaná kvalita tých pohľadní, čo teda mi príde ako pri výtvoroch detí trošku také zvláštne, hej minimálne. A keď neboli postačujúce, tak teda museli byť prerábané a prerábali ich aj zamestnanci a museli ich prerábať zamestnanci. K tomu rovnako chodili pracovné maily, kde proste boli skritizované niektoré tie, tie diela a tak ďalej a tak ďalej.

00:08:01,074 –> 00:08:03,244 [Mária Hunková]

A kto hodnotil kvalitu tých obrázkov?

00:08:03,244 –> 00:08:06,244 [Simona]

Pani riaditeľka bývala teda v Centre pre deti a rodiny.

00:08:06,244 –> 00:08:08,664 [Mária Hunková]

Jana, aj u vás sa museli kresliť obrázky väzňom?

00:08:08,664 –> 00:09:29,944 [Jana]

Áno, kreslili sme. Asi boli dobré, lebo vrátené nám neboli. Ale teda ja som sa vyjadrovala, že to nie je dobré riešenie. Prečo by mali tieto deti kresliť obrázky práve väzňom? Sú plné domovy dôchodcov, ľudí, ktorí by si zaslúžili takéto obrázky a tiež čakajú na niekoho, že si na nich niekto spomenie. Sú tu ústavy pre mentálne postihnutých, takisto sú klienti, ktorí čakajú, že si na nich niekto spomenie. A ja som zástancom toho, že títo ľudia by si zaslúžili, aby možno takéto deti kreslili obrázky, aby tieto deti, napríklad z tých centier vedeli, že aj takíto ľudia sú medzi nami, že si ich treba všímať a nie ľuďom, ktorí sú vo väzniciach. Je síce pekné, že sa niekto za nich modlí. Nemám nič proti organizácii Dismass. Je to super, že sa nájdu ľudia, ktorí myslia aj na takýchto ľudí, ale nemalo by sa to tlačiť takýmto deťom, ako, ktoré už majú svoje traumy. Iné je to, ja beriem, keď má dieťa trebárs rodiča vo väzení a chceme ho viesť k tomu, aby tomu rodičovi odpustilo. Tak dobre. Ale prečo cudzému väzňovi kresliť obrázky? A to ešte k tomu sme vedeli, že to ide najťažším väzňom. Povedzme si, kto sú najťažší väzni? Od vrahov cez pedofilov, cez ozaj najťažšie stavy. A my nevieme, komu tie obrázky išli. My sme dostali meno, kto, akému väzňovi povie kresné meno. A to bolo všetko.

00:09:29,944 –> 00:09:31,944 [Mária Hunková]

A väzni vedeli, od koho dostávajú obrázok?

00:09:31,944 –> 00:09:55,584 [Simona]

Viem k tomu povedať len toľko, lebo do tohto som sa ja až toľko nezapájala. Ale viem k tomu povedať toľko, že v tom pracovnom maily bolo v tej kritike uvedené aj to, že deti tam majú napísať kresné meno a vek. To znamená, že pre mňa ako dieťa, keď napíše niekde kresné meno, vek a to, že je z CDR Trnava, tak už je pomerne asi identifikovateľné celkom. Možno nie úplne na prvú, ale ako-

00:09:55,584 –> 00:10:01,144 [Mária Hunková]

Ešte mi napadajú také tie náboženské sviatosti rôzne. To sa ako oslavovalo v CDRku.

00:10:01,144 –> 00:10:32,194 [Simona]

Sviatosti u nás boli robené v podstate tento rok, také hromadné. Aj krsty boli, aj príjmania a boli aj birmovky. Mnohé tie deti mali všetky tri, tie tri sviatosti naraz v jeden deň. Čo teda ja osobne vnímam trošku tak minimálne kontroverzne, pretože mi príde, že tie sviatosti by mali byť pre to dieťa niečo také špeciálne, že malo by to byť niečo také, čo to dieťa nejako hlboko prežíva, že jednoducho tam je to tá slávnosť, ktorá, ktorá sa deje a…

00:10:32,194 –> 00:10:34,564 [Mária Hunková]

To bolo povinné pre všetky deti z CDRka?

00:10:34,564 –> 00:11:05,004 [Simona]

Podľa mojich informácií viac menej sa išlo do radu. Kto nemal krsty, tak, tak sa išlo do radu, hej že? Samozrejme, tam myslím, že podmienka bola to, že ten podpísaný súhlas od tých rodičov. Ale teda viem, že na tom krste nakoniec, neviem či boli alebo sa len pripravovali, ale boli aj dievčatá, kde nesúhlasili rodičia. Bolo to viac menej áno, bolo to nátlakové, bolo to a hlavne si myslím, že to bolo v mnohých prípadoch aj, čo som ja počúvala od detí, ktoré mám v starostlivosti, že mnohé tie deti tomu ani nerozumeli, že bolo to také-

00:11:05,004 –> 00:11:05,964 [Mária Hunková]

Že o čo vlastne ide.

00:11:05,964 –> 00:11:26,804 [Simona]

Áno, že tá príprava, ktorá prebiehala, nie vždy úplne dbala na to, aby najmä deti, ktoré trebárs sú mentálne slabšie, tak pochopili, o čo vlastne ide, na čo to vlastne je, čo tá sviatosť znamená a tak ďalej. To mám teda konkrétne aj ja skúsenosť, že sa ma na to deti pýtali, takže asi zhruba asi týždeň pred tými sviatostiami, čo už bolo celkom neskoro.

00:11:26,804 –> 00:11:30,524 [Mária Hunková]

Jana, videla som, že ste sa nadýchli, že ste asi chceli niečo doplniť k týmto sviatostiam.

00:11:30,524 –> 00:12:34,724 [Jana]

Ja som na to upozorňovala už od začiatku, že z ústavy vyplýva, že nemá u nás nikto povinnosť mať jedno vierovyznanie. A prečo teda celé centrum je len v jednom vierovyznaní? Lebo z pohľadu profi rodičov, pokiaľ profi rodič bol iného vierovyznania, mal s tým problémy. Ja síce som rímskokatolíckeho vierovyznania, ale o mne napríklad pani riaditeľka celú dobu vedela, že nemám teraz také nastavenie, že nechodím tak do toho kostola. Napriek tomu som s tým dieťaťom do toho kostola musela ísť a pokiaľ by som ja nešla s ním, to sa týkalo aj ostatných profi rodičov, tak mali sme si zohnať niekoho cudzého, kto to dieťa bude tam vodiť. Tak ale keď ja mám zodpovednosť za to dieťa, nemôže nikto odo mňa očakávať, že ja budem za niekym chodiť a prosiť ho, aby mi to dieťa tam zobral a obzvlášť, keď to dieťa mi tam nechce ísť. Nie som proti tomu, že keď mi príde dieťa, ktoré má vierovyznanie aj iné a chce týmto smerom ísť, ja ho budem podporovať. Ale nemôže nikto očakávať, že pretvorím na to vierovyznanie zrazu celú svoju rodinu, lebo zase by to bolo kontraproduktívne pre moje deti, respektíve hodnoty, ktoré my uznávame.

00:12:34,724 –> 00:12:42,324 [Mária Hunková]

Ja som sa aj chcela spýtať, že ako vám vlastne ten duchovný program, akokeby zasahoval do tej starostlivosti o to dieťa, do toho chodu denného?

00:12:42,324 –> 00:12:54,164 [Jana]

Zasahoval napríklad tým, že v sobotu o jedenástej sme sa mali pripájať na Medžugorie, vonku pekné počasie. My chceme ísť s dieťaťom von, máme nejaký program? Nie, my sa máme pripojiť na hodinku na Medjugorii.

00:12:54,164 –> 00:12:55,764 [Mária Hunková]

A čo to znamená?

00:12:55,764 –> 00:14:38,343 [Jana]

Modlili sa tam ružene, rozprávali sa tam o nejakých náboženských veciach. Priznám sa, ja som sa toho neúčastnila, nechala som tam dieťa sedieť samé. Zabsolvovalo to raz. Potom sme povedali, že teda nie, my nebudeme v soboty sedavať doma, keď my máme svoje aktivity, chceme ísť von. Potom sa zmenilo, teda že modlenie bývalo večer. To hovorím ako dieťa, ktoré chodí do školy, má sa pripravovať na spanok, o deviatej ide spať. Tak som povedala, že teda nie, že som proti tomu, teda že nič mu to nehovorí. Nebudeme sa tam pripájať o takých, v takých časoch.Vlastne. Ja som mala ešte informáciu od inej profesionálnej náhradnej matky, ktorá práve bola, to je profi mamina, ktorá je pomerne dosť tiež založená, kresťansky. Tie deti takisto veľmi dobrovoľne krásne vedie k tomu vierovyznaniu. Tie decká sa z toho tešia a ona v podstate sa na tom Medžugorie občas pripájala už pred tým, než to bolo povinné, aj spolu s tými deťmi na tú detskú skupinku. Ale ona mi napríklad rozprávala, že kým to nebolo povinné u nás, tak oni sa sem-tam pripojili a bolo to fajn. A keď nestíhali, že boli niekde na nejakom výlete alebo tak, tak sa proste nepripojili, ale že akonáhle prišlo to nariadenie, že to má byť povinné, tak už boli aj oni v strese, hoci to bola aktivita, ktorú predtým robili aj sami, lebo jednoducho zrazu tam museli byť. Tá účasť sa kontrolovala a keď to nestíhali, tak už bolo zas stres a tak ďalej. Čiže nebolo to len o tých ľuďoch, ktorí akoby možno neboli až tak silno veriaci, alebo jednoducho mali tú úroveň tej svojej viery niekde inde. Ale už aj tí ľudia, ktorí naozaj sú pomerne, že tou vierou žijú a že, že tú vieru proste veľmi pekným spôsobom tým deťom odovzdávajú, tak mali výhrady k tým veciam, že už aj pre nich to bolo príliš.

00:14:38,343 –> 00:14:40,444 [Mária Hunková]

Koho to bol nápad ten duchovný program?

00:14:40,444 –> 00:15:03,203 [Jana]

Duchovný program nám prišiel e-mailom a dole pod ním bolo napísané pani riaditeľka a boli tam ešte asi štyria alebo piati kolegovia napísaní. Dôležité je však povedať, že jedna z tých kolegýň, ktorá tam napísaná bola mi po celom tom, čo sa odohralo, povedala, že ten duchovný program videla až v momente, keď bol medializovaný.

00:15:03,204 –> 00:15:13,363 [Mária Hunková]

Janá, vy máte aj nejaké informácie od iných profesionálnych náhradných rodičov? Alebo bavili ste sa vôbec medzi sebou niekedy o tom, že čo za novinka sa tu zaviedla pri výchove detí?

00:15:13,363 –> 00:16:03,644 [Jana]

Samozrejme, my ako profi rodičia sme sa veľmi už potom o tom bavili, pretože nám to zasahovalo do bežného života. Nebola som jediná, kto musel s deťmi dochádzať do centra každý týždeň na náuky, predtým než mali ísť na tie sviatosti. Vlastne tí, ktorí boli pre pani riaditeľku dostatočne náboženskí a vedeli by deti viesť z domu, tak tí nemuseli. My, čo sme boli vyhodnotení, že to nezvládneme, tak sme museli každý týždeň chodiť na tie, na prípravy, čo znamenalo, že keby sme sa nezúčastnili, je to problém z toho hľadiska, že ak dieťa má nejaký krúžok alebo ak dieťa sa potrebuje učiť do školy, to ide všetko bokom. V prvom rade musí sa dieťa zúčastniť náuky.

00:16:03,644 –> 00:16:11,164 [Mária Hunková]

To prakticky znamená, že keď napríklad dieťa malo nejaký krúžok v škole alebo niečo, tak vy ste ho mali ospravedlniť, vyzdvihnúť a isť s ním do Trnavy.

00:16:11,164 –> 00:17:00,884 [Jana]

Áno, reálne profi rodičia, ktorí majú dieťa, ktoré vedú v ZUŠke ho majú. Dieťa sa pripravovalo už pred tým dlhšiu dobu na vystúpenie. Mali s tým veľké problémy, pretože zrazu dieťa sa nesmelo pripravovať, dokonca sa snažili vybaviť aspoň to, aby to dieťa chodilo neskôr na tú prípravu do toho centra, že aby stíhalo aj tú základnú umeleckú školu. Nebolo mu to umožnené. V prvom rade muselo chodiť na tie stretnutia do toho centra. A čo by som ešte tak k tomu dôležité podotkla je to štyridsať až päťdesiat kilometrov tam, štyridsať až päťdesiat kilometrov naspäť. Pre nás napríklad s dieťaťom to znamenalo učiť sa v aute, prísť domov, stihlo sa poumývať a išlo spať. Príprava do školy bola niekde úplne bokom a my sme mali s učením teda veľké problémy, aby sme sa stíhali učiť.

00:17:00,884 –> 00:17:03,824 [Mária Hunková]

Pamätáte si, kedy ste sa ozvali voči týmto praktikám?

00:17:03,824 –> 00:18:08,144 [Jana]

Prvýkrát, keď som mala s ňou rozhovor ohľadom týchto vecí, to bolo kvôli tomu Hallowenu, kedy ja už… Už mi to bolo také, že nechcela som robiť problémy ani v škole, pokiaľ by vyrezávali tekvice, nepáčilo sa mi to ani doma tým, že ja si napríklad domácnosť vyzdobujem, čo sa týka aj s vyrezávanými tekvicami. A teraz som zostala, hovorím tak, ako mne ide niekto rozkazovať, či mám, nemám, ale chcela som to stále slušne odkomunikovať. Porozprávali sme sa o tom s pani riaditeľkou, aj som jej teda povedala, že tieto náboženské veci ja nemám úplne tak v sebe a ona to vedela, ona dokonca keď ma prijímala, tak vedela o tom, že to nemám tak v sebe, že teda dokážem tým deťom dať veľmi veľa, ale čo sa týka vierovyznania, som ochotná ísť aj touto cestou, ale môj názor je taký, že vierovyznanie sa má žiť, že musia to tie deti cítiť a nie mať to rozkazom. Takže prvý môj rozhovor bol teda s pani riaditeľkou počas toho, keď sa riešil ten Halloween.

00:18:08,144 –> 00:18:09,244 [Mária Hunková]

Pochopila to?

00:18:09,283 –> 00:18:37,543 [Jana]

Mala som pocit, že áno. Rozlúčili sme sa úplne priateľsky, no ale potom som zistila, že po mojom rozhovore si to odniesli sociálne pracovníčky, ktorým bolo povedané, že si ma nevedia upratať. To vždycky sa tak praktizovalo, že pokiaľ sa profi rodič akokoľvek ozval, to som zistila teda až po čase, povedal si nejaký svoj názor pred pani riaditeľkou alebo neurobil niečo presne podľa toho, ako malo byť, tak

00:18:37,543 –> 00:19:40,434 [Jana]

bolo povedané, že si nás nevedia upratať. Pokiaľ dieťa neurobilo to, čo sa očakáva, čo očakávala pani riaditeľka, tak profi rodič zlyhal. Robí zlú robotu. S tým sa teda aj vysvetľuje, prečo profi rodičia sa snažili, prečo sme sa všetci snažili robiť tak, aby bolo dobre, lebo tak nikto nechce zlyhať, hej? To bol tam ten prvý rozhovor. No a potom došlo, teda v decembri sme mali supervíziu, tam máme externého psychológa, ktorý sa s nami rozpráva, že on teda sleduje, či nie sme nejak vyhoretí pracovne a aké máme problémy. No a na tej supervízii som sa ohlásila medzi prvými, že teda ja podľa môjho usúdenia už sa tu robia veci, ktoré by sa robiť nemali. Na to sa pridali ďalší profi rodičia, ktorým sa niektoré veci teda nepáčili. Boli sme v tom, že teda…Supervízia teda skončí, bude sa hľadať nejaké riešenie. Dokonca navrhla ešte takú variantu, aby pani riaditeľka prišla za nami, aby s nami nejako komunikovala.

00:19:40,434 –> 00:19:41,184 [Mária Hunková]

A stalo sa tak?

00:19:41,184 –> 00:19:48,043 [Jana]

Nestalo sa. Stalo sa jedine to, že po tej supervízii zostalo ticho. Tri mesiace úplné ticho.

00:19:48,043 –> 00:19:48,984 [Mária Hunková]

Ticho pred búrkou.

00:19:48,984 –> 00:20:34,624 [Jana]

Áno, nazvali sme to ticho pred búrkou. My sme potom zistili, že pani riaditeľka vedela všetko, čo sa na tej supervízii dialo, pretože v marci syna spojenom začala volať. Po jednom nám dávala podpisovať papiere, ktoré síce áno, podľa zákona sa museli, pretože v januári vyšiel zákon o profesionálnych náhradných rodičoch, ku ktorému bolo treba spraviť dodatky. Ale v tých papieroch, ktoré sme my podpisovali, bola klauzula o vierovyznaní, ktorá tam vôbec nemala byť. No a ja som už aj tam vtedy povedala, keď si ma teda zavolali, dali mi to prečítať, že či s tým súhlasím. Tak som teda povedala, že mne sa toto nepáči, že mám výhradu voči tomu vierovyznaniu, čo tam je a ja teda ten papier podpisovať nebudem.

00:20:34,624 –> 00:20:37,283 [Mária Hunková]

To bol moment, kedy vám nepredĺžili zmluvu?

00:20:37,283 –> 00:21:11,403 [Jana]

Nie ešte vtedy nie. Vtedy to bolo tak, že pokiaľ ja ten papier nepodpíšem, tak dieťa sa bude musieť okamžite vrátiť na skupinu. Že nebudem môcť byť u mňa v profi rodine, ale budem musieť ísť na tú samostatne usporiadanú skupinu priamo do centra. Lenže tým, že nemali miesto, tak teda mi bolo ponúknuté, aby som povedala, čo dokážem zaakceptovať z toho vierovyznania, lebo všetko ostatné som povedala Nemám problém. Boli tam veci, ktoré tam musia byť, takže akceptujem. Ale čo sa týka vierovyznania, sme sa teda dohodli na tom, že som ochotná viesť to dieťa do kostola a priviesť ho teda k birmovke.

00:21:11,404 –> 00:21:20,004 [Mária Hunková]

Čiže vy ste sa dohodli na nejakom kompromise. A teraz poďme k tomu, že teda ako sa stalo to, že vy ste vlastne nepokračovali v tej spolupráci, vám zobrali to dieťa?

00:21:20,004 –> 00:22:22,944 [Jana]

Ja som žiadala o rozhovor s pani riaditeľkou, keď mi mala končiť pracovná zmluva. Chcela som vedieť, aká je predstava tej cesty ďalej. Nešlo mi o to, že mne je jedno, či tam budem zamestnaná, nebudem zamestnaná. Tým, že ja mám svoju živnosť, viem fungovať aj bez tejto práce. Ale išlo mi o to dieťa, aby sa tam vrátiť nemuselo. Ale mi bolo teda povedané, že pani riaditeľka sa so mnou rozprávať nechce. Bolo mi dokonca odkázané, že sa nemá o čom so mnou rozprávať. A keďže bol necelý mesiac predtým, než mne končila pracovná zmluva a odpoveď stále žiadna, či teda ja pokračujem alebo nie a bolo treba dieťa pripravovať na to, či ide naspäť na skupinu alebo nie a dieťa odísť nechcelo, tak mi nezostávalo nič iné. Napísala som list na ústredie s požiadavkou, aby ústredie kontaktovalo pani riaditeľku a aby im dala vyjadrenie, či so mnou počíta ďalej alebo nie. Musím podotknúť, že v tej chvíli, keď mne končila pracovná zmluva, bola kapacita dvanástich profi rodičov v centre. Ja som bola desiata a napriek tomu mne tá zmluva nebola predĺžená.

00:22:22,944 –> 00:22:28,004 [Mária Hunková]

Čiže bol nedostatok profesionálnych náhradných rodičov a napriek tomu vám zmluva nebola predĺžená a dieťa odišlo

00:22:28,004 –> 00:22:31,184 [Jana]

A dieťa sa muselo vrátiť na skupinu napriek tomu, že neskutočne nechcelo.

00:22:31,184 –> 00:23:05,783 [Mária Hunková]

Pripetrnovského centra bol aj medializovaný a vyjadrila sa k nemu aj samotná riaditeľka poskytla asi hodinový rozhovor jednému občianskemu združeniu, ktoré vysiela na web. Spomínala v ňom napríklad, že aj centrum malo súhlasy od rodičov detí. To ste aj vy Simona spomínali, aby ich vychovali v kresťanskej viere, že do Medžugorie sa chodilo aj predtým, nie že to nebolo ako prvý rok a duchovný program bola teda aj podľa mňa jej kolegyňa na práci a nie nejaký jej vlastný výmysel, že zamestnanci dávali pozitívne spätné väzby. Simona, ako vnímate tieto tvrdenia? Skúsme napríklad vysvetliť, prečo návštevu Medžugorie zamestnanci teraz po poslednej návšteve vnímali ako problém.

00:23:05,783 –> 00:24:46,264 [Jana]

Treba povedať, že boli tri cesty z SED do Medžugoria. Jedna z nich bola ešte v roku 2021 ako teambuilding zamestnancov, ktorý bol ale dobrovoľný. Deti boli v Medžugorii dvakrát. Prvýkrát minulý rok v 2022 pred letom a druhýkrát vlastne teraz. Treba povedať, že medzi tými dvoma návštevami Medžugoria, čo sa týka tých detí, boli výrazné rozdiely, ktoré ja tam vnímam. Tá prvá návšteva ešte pred vyše rokom tam bolo, pokiaľ mám správne informácie, šestnásť detí, z toho päť detí bolo v profesionálnych náhradných rodín. Dieťa sa tam vyberali nejakým spôsobom, v podstate aj na báze dobrovoľnosti, hej, že tam ešte sa nejakým spôsobom možno bral ohľad na to, že kto tam chce ísť, nechce ísť, že aj ten program bol uspôsobený viacej vlastne tým menším deťom a tak ďalej. V tejto druhej návšteve tento rok, čo boli deti, tak tam už bolo štyridsaťtri detí. To znamená, že to už bola masová akcia, ktorá bola poprvé ohlásená dosť neskoro, pred tým, než sa odchádzalo. To znamená, že mnohé deti už mali v rámci škôl naplánované školské výlety koncoročne, lebo to bolo ešte v rámci júna a tie decká sa na tie výlety tešili. Mali sme tam dieťa z profi rodiny, ktoré končilo v podstate prvý stupeň, čiže odchádzalo z malotriedky dedinskej, odchádzalo do inej školy na druhý stupeň a fotografovali sa na tablo v tom termíne, kedy tie deti mali ísť do toho Medžugoria. To dieťa bolo veľmi sklamané z toho, že na tom, na tej fotke nie je, pretože tá škola si tie tablá vešia tam jednoducho všetci tí spolužiaci tam boli, len teda ono nie. A mnohé tie deti sa vyjadrovali, že nechcú ísť, že by radšej šli s tými svojimi spolužiakmi na tie výlety. Nebol na to brané ohľad. Deti jednoducho museli ísť.

00:24:46,264 –> 00:24:49,603 [Mária Hunková]

Čo sa tam robilo? Lebo pani riaditeľka hovorí, že však sa aj okúpali.

00:24:49,603 –> 00:25:30,703 [Jana]

Áno, [smiech] myslím si, že neviem to presne povedať teraz, ale myslím si, že posledný deň sa okúpali, ale teda viaceré tie deti hovorili, že ani veľmi, akože sa im do tej vody nechcelo, lebože to už bolo také, že už boli aj unavení aj všetko, ale teda tam prevažne aj kolegovia, ktorí tam boli, spomínali, že ten program naozaj nebol uspôsobený tým deťom, že celé dni v rámci toho Medžugoria boli nejaké akcie náboženské, že mnohé tie modlitby a tie adorácie trvali aj do polnoci. Že-že tie deti tam už zaspávali pomaly a potom, prípadne keď sa išlo hore na tú horu, čo teda je po skalách, vyslovene hore, tak tie deti vstávali o piatej ráno, čiže oni do polnoci boli na adorácii a potom o piatej…

00:25:30,823 –> 00:25:44,164 [Simona]

Ráno vstávali na to, aby išli na túru hore kopcom, ktorá je pomerne ako náročná. Ja som ju teda absolvovala v tom dvetisícdvadsiatom prvom a môžem za seba povedať, že je náročná pre ľudí, ktorí nie sú možno zvyknutí behať po horách.

00:25:44,164 –> 00:25:51,483 [Mária Hunková]

A ako to bolo s tými súhlasmi od rodičov? Vlastne, že centrum malo súhlasy od rodičov, aby vychovávali deti v tej kresťanskej viere.

00:25:51,484 –> 00:26:32,384 [Simona]

Áno, tam je podstatné povedať jednu vec, že tie súhlasy sa podpisovali a dávali podpisovať rodičom ešte v období, kedy nebol zostavený nejaký konkrétny duchovný program. To znamená, že ani tí samotní sociálni pracovníci, ktorí tie súhlasy dávali podpisovať, netušili, do akého rozsahu vlastne toto pôjde. A tie súhlasy boli vyslovene na to, aby chodili deti na náboženstvo v školách, aby vlastne boli vedené k sviatostiam, k vysluhovaniu sviatostí a aby boli vedené ku kresťanskej alebo rímskokatolíckej viere. S tým, že tam je, toto je to podstatné, že, že nikto tam nevedel ten rozsah. To znamená, že ani tí rodičia v princípe nemohli dostať tú informáciu, v akom rozsahu to bolo.

00:26:32,384 –> 00:26:34,524 [Mária Hunková]

Tí biologickí rodičia vôbec sa zaujímajú o to?

00:26:34,524 –> 00:28:24,844 [Simona]

Rozprávala som sa o tomto s kolegom, ktorý mi rozprával, že viete, že keď príde to dieťa do toho centra, tam príde ten rodič a pre neho je to samotného niekedy ťažká situácia. Tých papierov sa tam podpisuje dosť, vtedy. Čiže nie je možno úplne priestor na to, aby ten rodič pochopil, najmä keď možno nie je úplne zdatný, čo všetko tam podpisuje, akým spôsobom a tak ďalej. Čiže je otázne, možno do akej miery si uvedomovali tí rodičia, že čo vlastne podpisuje, do akej miery sa to tých detí bude týkať. A hlavne treba povedať, že keď sa podpisovali súhlasy, tak všetci tí ľudia, ktorí o tom vedeli, sa ešte stále boli v tej fáze, že, že, že tým, že nevedeli ten rozsah, do ktorého to pôjde, tak boli aj celkom radi, že teda áno, naozaj ideme viesť deti k viere, tie, ktoré budú chcieť dobrovoľne a tak ďalej. Budeme sa tomu venovať, bude to super. A potom zostali v šoku z toho, že naozaj to bolo direktívne, povinne, všetky deti, hej? Čiže toto bol ten, ten, ten základ. Čiže tie súhlasy jednak boli podpisované skôr a jednak boli aj rodičia, ktorí nesúhlasili. To je možno podstatné povedať. A v čom ja vnímam taký veľmi veľký morálny rozpor v tomto je to, že pani riaditeľka sa veľmi opiera o to, že tie súhlasy má, ale v momente, keď tí rodičia nesúhlasili, teraz hovorím o jednom konkrétnom prípade, tak sa obrátila s otázkou na detského ombudsmana, kde sa snažila zistiť, že či je dôležitejší názor dieťaťa alebo je dôležitejší súhlas od rodiča a to vyjadrenie detského ombudsmana bolo v zmysle, že je dôležitejší názor dieťaťa. Lenže v momente, kedy tí rodičia súhlas podpísali, tak už nikto názory dieťaťa neskúmal. To znamená, keď rodičia súhlasili, tak názory dieťaťa sa neskúmali, aj keď deti nechceli v mnohých prípadoch, ale keď rodič nesúhlasil, tak potom teda akože deti chcú, takže a toto je podľa mňa veľký morálny rozpor.

00:28:24,844 –> 00:28:30,244 [Mária Hunková]

A keď vlastne bolo dieťa, kde nebol ten podpis, tak aj ono sa muselo zúčastňovať tých aktivít.

00:28:30,244 –> 00:28:54,514 [Simona]

Tie usmernenia boli vyslovene také, že dobre nebude chodiť do kostola, ale bude stáť pred kostolom. Dobre, nebude sa modliť spoločnú modlitbu, ale bude tam sedieť a počúvať. A zase opäť to nebolo o názore dieťaťa, ale bolo to o tom, či bol alebo nebol podpísaný súhlas. U tých konkrétnych detí, ktoré viem, že sa riešili cez toho detského ombudsmana, tak viem, že tam tie deti naozaj ako chceli, takže tie sa zúčastňovali napriek tomu, že rodičia nesúhlasili, hej, čiže áno.

00:28:54,514 –> 00:28:55,704 [Mária Hunková]

Rôzne situácie nastávali.

00:28:55,704 –> 00:28:59,303 [Simona]

Prúfnem si povedať až, že ako sa nám hodilo, tak tam, tak to tam bolo.

00:28:59,303 –> 00:29:11,924 [Mária Hunková]

Riaditeľka, teda už bývalá riaditeľka povedala, že zamestnanci dávali pozitívne spätné väzby na duchovný program. My vieme, že viac ako dvadsať zamestnancov dalo kvôli teda takýmto praktikám v centre výpovede. Ako to teda bolo? Boli stimulovaní zamestnanci alebo neboli?

00:29:11,924 –> 00:30:54,623 [Simona]

Keď ešte nebol konkrétny duchovný program, keď bola len ten nápad, že ideme deti viesť k viere, tak mnohí sa aj tešili, pretože tí zamestnanci naozaj niektorí aj žijú tou vierou a proste chceli tie deti viesť tým príkladom svojím, chceli im odovzdať to, čo im tá viera dáva. Ale akonáhle sa začalo vlastne to riešiť direktívnym spôsobom, povinne všetci, možnože až hlava nehlava by som povedala, tak mnohí tí ľudia zostali naozaj šokovaní a v podstate s tým nesúhlasili, čo sa deje? A viem o tom aj, že mnohí sa vyjadrili, že, že boli vlastne pani riaditeľke komunikované tie ich názory. Viem konkrétne o kolegovi, ktorý bol na stretnutí s pani riaditeľkou, rozprávali sa spolu o tom. Takisto hovoril, že v prvom momente si myslel, že prišlo k pochopeniu, že teda to stretnutie skončilo viac menej priateľsky alebo, alebo teda sa to tak zdalo, ale obratom bolo komunikované s vychovávateľmi na skupinách a vyšetrovalo sa až doslova, že či tento konkrétny kolega náhodou nechodí po skupinách a neovplyvňuje deti proti duchovnému programu. Čiže aj tí ľudia, ktorí sa ozvali, tak skôr to bolo myslím si obrátené proti nim, ako napríklad kolega, ktorý, vychovávateľ, ktorý povedal, že má problém, lebo sa chodilo do kostola aj v stredy povinne, aj v nedele a kolega, ktorý teda povedal, že má s tým problém, tak jednoducho nebol dávaný na služby ani v nedele, v nedele, ani v stredy. Čo môže byť trošku problém, lebo tam v rámci tých víkendových príplatkov, ale aj tým pádom si nemohol akoby dva dni v týždni určiť hej, ako službu, hoci tí ľudia si bežne zostavujú tie služby, nejakým spôsobom sa k tomu majú možnosť vyjadriť. Tak už boli dva dni, kedy on vlastne na službu prísť nemohol.

00:30:54,623 –> 00:31:39,244 [Mária Hunková]

Doplním, že úrady samozrejme vždy primárne na strane oznamovateľa, ktorý nám podá relevantné oznámenie, ale teda nie sme nejaký arbitr, ktorý rozhoduje spor o podstate veci. V tomto kontexte treba ale povedať, že tu rozhodla Generálna prokuratúra. Prokurátorka po osobnej návšteve centra skonštatovala vo svojom príkaze, že a teraz budem citovať „Pri výkone previerky bolo zároveň zistené, že účasť a plnenie povinností vyplývajúcich z duchovného programu bolo deti vynucované aj pod hrozbou trestov a bez ohľadu na ich prejav vôle k účasti, napríklad na víkendových alebo večerných aktivitách súvisiacich s praktizovaním viery. Zároveň konštatovala zasah do slobody náboženského vyznania a viery, ktorú garantuje Ústava Slovenskej republiky.“ Čo robil náš úrad vo vašom prípade? Ako sme postupovali a prečo sme sa tým vôbec zaoberali, vysvetlil riaditeľka právneho odboru Nikola Jaborníková.

00:31:39,244 –> 00:33:00,270 [Speaker 3]

V prvom rade bolo potrebné poskytnúť právnu pomoc zamestnancom, ktorí sa rozhodli riešiť situáciu podaním hromadných výpovedí. V takýchto prípadoch je zo strany úradu oznamovateľom pridelený právnik, ktorý im je neustále prístupný na telefonickom kontakte. Jedného oznamovateľa sme navigovali aj pri podaní trestného oznámenia a poskytnutí ochrany. V súčasnosti tento oznamovateľ má status chráneného oznamovateľa a je chránený do budúcnosti pred odvetami.Prípad detského centra bol však dôležitý aj z hľadiska verejného záujmu, a to konkrétne vo vzťahu k ochrane práv samotných detí, ktoré boli priamo dotknuté neprimeraným duchovným programom. Z toho dôvodu sme oslovili ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá má v kompetencii najvyššie kontrolné mechanizmy vo vzťahu k detským centrám. Aj dnes vieme, že zo strany ministerstva naozaj prebehla inšpekcia a skúmala situáciu na mieste. Kombinácia odvahy oznamovateľov, aktívneho prístupu nášho úradu, ako aj ostatných štátnych inštitúcii, ktoré rovnako promptne zareagovali a rovnako aj samotnej medializácie prispela k tomu, že duchovný program bol zrušený. Neopomenuteľným výsledkom je aj stiahnutie výpovedí samotných zamestnancov detského centra a upokojenie situácie, čo bolo našou povinnosťou vo vzťahu k ochrane práv detí v tomto detskom centre.

00:33:00,270 –> 00:33:02,600 [Mária Hunková]

Prečo ste sa rozhodli obratiť na náš úrad?

00:33:02,600 –> 00:33:30,180 [Jana]

Ja som oslovovala, koho som vedela, už len kvôli tomu, že som videla tých nešťastných zamestnancov, ktorí vlastne neboli tak na tom jak ja, že si môžu dovoliť odísť len tak z práce. A sú tam živitelia rodiny. Sú tam fakt ľudia, ktorí tú prácu potrebujú a ktorí tam chcú pre tie deti byť. A teraz som videla, ako prišli ľudia z ústredia a videla som to nepochopenie a doslova sa im až smiali do očí.

00:33:30,180 –> 00:33:32,410 [Mária Hunková]

Čiže v Domove bola kontrola z ústredia práce?

00:33:32,410 –> 00:35:02,960 [Jana]

Áno, tridsiateho, keď ja som končila, prišla kontrola z ústredia práce. Prišli riešiť teda to, čo sa tam deje na ten môj podnet a odišli s tým, že vlastne nič také sa nedeje. No tak preto som ja už potom hľadala, že kadiaľ. Vedela som, že takýto úrad existuje. Preto som potom volala k vám. No a našla som tam teda tú pomocnú ruku. [smiech] Tak som potom nasmerovala ostatných, že teda skúsme aj touto cestou ísť a uvidíme, kadiaľ sa nám podarí, tadiaľ pôjdeme. Hej, lebo nevedeli sme, na koho sa vôbec môžeme obzdať, kto nám vôbec bude schopný pomôcť. Lebo tým, že sme mali vedomosti, že predtým už boli nejaké pokusy, ale zlyhali, tak sme potrebovali fakt niekoho, kto sa, kto sa toho zhostí a bude sa s chladnou hlavou na to pozerať, že reálne sa niečo tam deje, čo nie je v poriadku. Nielen, teda vypočuje si aj ty, aj tých zamestnancov. A ja by som ešte hlavne, čo by som chcela teda dodať. Ono sa to síce obrátilo viac na to vierovyznanie, ale nebolo to len o tom vierovyznaní. Tam ten strach tých zamestnancov bol, to sa ťažko aj pomenováva hej, nehovoriac už o tých deťoch. Tam, keď sa len pozriete na to, ako sa tam striedali zamestnanci, ako odchádzali v skúšobnej dobe a nikto si to nevšimol, vždy sa to nejako ututlalo a my sme prišli na to, že vlastne aj deti, keď sa obrátili na pána ombudsmana. Prvé, čo pán ombudsman spravil, povedal to pani riaditeľke. Deti mali z toho problém a deti nevedeli už, komu sa majú zdôveriť.

00:35:02,960 –> 00:36:26,800 [Simona]

Ja len možno k tomu, k tomu, že aby si ľudia vedeli predstaviť, že akým spôsobom to tam fungovalo v tej organizácii, pretože my sme naozaj niekedy dostávali otázky, prečo až teraz? Prečo, prečo, prečo to tak dlho trvalo? Proste prečo ste nezačali skôr s týmto, a tak ďalej? Jednoducho tam naozaj vládla veľmi autokratická atmosféra. Tam naozaj sa ľudia báli. Mám dokonca pocit, že pani riaditeľka si na tom aj to je môj súkromný názor, že ona si na tom aj zakladala, aby sa ľudia báli, že tam jednoducho ona hovorila negatívne o jedných kolegoch pred inými kolegami, že cielene podľa mňa rozbíjala trošku ten kolektív, spochybňovala názory odborníkov vlastného tímu. Všetko sa jej muselo hlásiť, o všetkom rozhodovala ona. Na druhej strane ale potom, keď rozhodla, tak tie rozhodnutia museli interpretovať jej podriadení tým ďalším podriadeným a nesmeli vlastne hovoriť, že to sú jej rozhodnutia. Hej, museli to zobrať na seba, hoci niekedy alebo teda častokrát aj nesúhlasili. Čiže tam naozaj ľudia, ktorí dlhodobo za tie roky dlhodobo ľudia, ktorí sa ozvali, tak museli odísť, že jednoducho sa našiel dôvod, prečo museli odísť. Takže tam naozaj tí ľudia sa báli o tú prácu. Naozaj trvalo dlho, kým sme si boli istí, že máme dôkazy na to, čo hovoríme a že naozaj sme si museli byť istí, že máme všetko podložené papiermi, to, čo hovoríme, pretože tie skúsenosti predtým boli také, že ona naozaj ustála všetko.

00:36:26,819 –> 00:36:28,920 [Mária Hunková]

A čo podľa vás vo vašom prípade najviac pomohlo?

00:36:28,920 –> 00:37:03,880 [Simona]

Ja to nerada hovorím, ale, ale naozaj to asi bola tá medializácia, pretože čo je pre mňa strašné osobne, pretože naozaj nikto z nás nechcel ísť do médií. Všetci sme dúfali, že nebudeme musieť. Dvakrát sme na to upozorňovali ústredie, že bohužiaľ, keď to nebudú riešiť, keď to nebudú riešiť rýchlo, pretože tam naozaj začala pani riaditeľka prepúšťať ľudí. Hej, čiže my sme nemali čas na to, aby ako to oni chceli nastaviť, že budú dvakrát mesačne chodiť k nám na stretnutia nastavovať systémy. Sme na toto čas nemali, pretože reálne tam existovali zoznamy, ktoré volali, že kto musí odísť a tak ďalej. Čiže my sme potrebovali riešiť situáciu rýchlo.

00:37:03,880 –> 00:37:17,120 [Mária Hunková]

Čo sa zmenilo v centre po výmene vedenia? Lebo vieme, že teda po medializácii sa pani riaditeľka dohodla s ústredím, že teda končí na čele vedenia. Teraz je tam poverený iný riaditeľ. A ako to teraz vyzerá? Ako vyzerá život v centre?

00:37:17,120 –> 00:38:01,540 [Simona]

Čo sa zmenilo, sú v podstate tri také veci zásadné. Zmenila sa neskutočným spôsobom komunikácia, že jednoducho mám pocit, že už nie je len jednostranná komunikácia od vedenia k zamestnancom, ale že naozaj tá komunikácia je obojstranná, že ten pán riaditeľ počúva tých zamestnancov. Nehovorím, že so všetkým súhlasí, ale počúva, vypočuje si, povie názor, odargumentujeme si. Proste tá komunikácia je na úplne inom leveli. To je jedna vec. Atmosféra. Neskutočným spôsobom sa zmenila atmosféra zo stresu, tlaku je zrazu pohoda, hej, že všetci si robia svoju prácu. Tam sú naozaj ľudia, ktorí vedia, čo majú robiť a, a robia si tú svoju prácu bez toho, aby im niekto stále

00:38:01,540 –> 00:38:39,256 [Simona]

hovoril, že ju nerobia dostatočne alebo že nerobia dosť. Čo je, čo je úžasné.Mm, a čo je pre mňa osobne veľké také ulahčenie, je takéto vyjasnenie si kompetencií, že, že ten pán riaditeľ naozaj tie kompetencie, ktoré sú jeho, tak ich zastáva a nežiada od nikoho iného, aby robil zaňho veci. A zároveň proste na mňa určuje úlohy, ktoré sú mimo našich kompetencií, že proste naozaj nás necháva robiť si svoju prácu a, a tým pádom aj ten, ten time management je zrazu úplne o niečom inom, hej? Čiže pre mňa… Ale tá atmosféra robí strašne veľa, tá komunikácia a to je neporovnateľné.

00:38:39,256 –> 00:38:50,455 [Mária Hunková]

No je evidentné, že ste mali teda perne tie posledné mesiace a najmä teda posledné mesiace. Preto mi napadá už posledná otázka z mojej strany na vás obe. Či by ste bojovali znova rovnako, keby ste vedeli, čo vás čaká?

00:38:50,455 –> 00:39:14,216 [Jana]

Určite áno, aj keď boli s tým veľké problémy [smiech], ale výsledok je myslím si, že za dozučinenie. Ja som sa naspäť zamestnala v tomto istom CDR a dieťa sa vrátilo naspäť k nám. Dieťa je momentálne veľmi šťastné. Verím, že nám to teda vydrží ešte dlho a že budeme môcť takto pokračovať ďalej.

00:39:14,216 –> 00:39:56,216 [Simona]

Myslím si, že áno. Jednoducho, aj keď nad tým rozmýšľam, aj spätne, už aj bez emócií, už aj, už aj po tom, čo to všetko odoznelo, musím povedať, že to bolo neskutočne náročné, že naozaj sme dali do, do stávky svoje zamestnania a ja ešte nie možno až tak, ako tí ľudia, ktorí sú tam naozaj samoživiteľia alebo živiteľia rodín, ktorí tú prácu potrebujú a napriek tomu boli tak zúfalí, že tú prácu proste ponúkli. Tú výpoveď dali len, aby sa veci zmenili. To naozaj, naozaj náročné, najmä aj preto, že teda to ústredie rovnako nám rozprávalo, že teda veď nás nahradia, není problém, ale myslím si, že to bolo treba urobiť, že, že tam by sa veci nepohli a, a že tie deti by tam doteraz proste trpeli.

00:39:56,216 –> 00:40:12,116 [Simona]

A určite si myslím, že vzhľadom na to, že pracujeme ako pomáhajúci pracovníci, že toto je vlastne to, k čomu sme sa zaviazali na tých školách, hej, že toto je vlastne to naše svedomie, tým deťom pomáhať a ich chrániť nejakým spôsobom, tak to inak nešlo. Takže určite áno.

00:40:12,116 –> 00:40:18,515 [Mária Hunková]

Tak ďakujeme, že pomáhate deťom, aj že ste dnes prišli do nášho štúdia.

00:40:18,515 –> 00:40:18,555 [ ]

[hudba]

00:40:18,555 –> 00:40:59,616 [Mária Hunková]

Počúvali ste podcast Neumlčaní, ktorý pre vás vytvára Úrad na ochranu oznamovateľov. Ak nám chcete oznámiť korupciu alebo iné porušovanie zákonov, o ktorom ste sa dozvedeli v práci a ktoré majú dopad na verejný záujem, napíšte nám na [email protected]. Lebo nemlčať je zlato.