Psychológ Dušan Ondrušek: Prehovoriť o korupcii je hrdinstvo  

    Oznamovatelia korupcie, tzv. whistlebloweri, sú morálnym zrkadlom spoločnosti. Nastavujú ho všetkým, ktorí ostali ticho, umlčali svoje svedomie alebo zneužívajú verejnú moc na nezákonné, súkromné ciele. To sú slová uznávaného psychológa a odborníka na riešenie konfliktov Dušana Ondrušeka. Ak sa chceme v boji proti korupcii posunúť výrazne ďalej, vytvorenie protikorupčnej atmosféry sa podľa neho musí stať všeobecnou, tichou normou.  

     

    Francúzsky spisovateľ André Maurois napísal: „Korupcia je neresť taká stará ako ľudská povaha.“ Súhlasíte?  

    Áno, korupcia je mimoriadne stará záležitosť. V histórii sa dajú nájsť mnohé skratky v obchádzaní pravidiel, lebo pre časť ľudí je lákavé za každých okolností nachádzať jednoduchšie cesty. Vnímanie korupcie je však odlišné v jednotlivých krajinách a kultúrach. Ani reakcie na neférové konanie, porušovanie a ohýbanie zákonov, nie sú univerzálne.  

          

    Súvisí korupcia s vývojom spoločnosti a závisí od stavu, v akom sa nachádza?  

    Tradičné spoločnosti, ktoré boli výhradne kolektivistické, mali záujmy rodiny a najbližších príbuzných nadradené nad všetko ostatné. Je tam vidieť väčšia tolerancia k obchádzaniu zákonov, lebo vyjsť v ústrety hodnotám rodiny je dôležitejšie ako čokoľvek iné. Aj na Slovensku sme mali tradíciu „bližšej košele ako kabátu“. Známe „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, platilo u nás najmä za socializmu, ktorý výrazne oslabil morálne princípy a férové fungovanie spoločnosti. Ľudí to doviedlo k presvedčeniu, že na štát sa nedá spoľahnúť a treba sa postarať o seba a svoju rodinu. Štát však nie je anonymný subjekt, sme to my. Je to stelesnenie nášho spoločenstva do štruktúr, ktoré musia fungovať férovo. A  to si niektorí občania neuvedomujú. 

     

    Whistlebloweri upozorňujú práve na to, že keď okrádaš štát, ochudobňuješ každého z nás, v konečnom dôsledku aj svojich blízkych a sám seba. 

    Whistlebloweri sa nesnažia o narušenie princípov. Konflikt nastáva pri priklonení sa k hodnotám, ktoré uznávame. Môžeme sa prikloniť k univerzálnej čestnosti a pravidlám alebo dať prednosť rodine a ľuďom, ktorí patria do nášho spoločenstva. Aj druhá možnosť môže byť vnímaná pozitívne. V rôznych častiach sveta sú tieto hodnoty chápané odlišne. 

    Keď sa robia testy na morálne myslenie, často obsahujú úlohy týkajúce sa rodiny. Existujú dva protipóly, dve krajnosti. Pokiaľ sa napríklad váš brat alebo niekto z rodiny dopustí trestného činu, je vašou povinnosťou to nahlásiť. Hodnota férovosti je nadradená. Druhým protipólom je ochrana prosperity a záujmov brata alebo rodiny. Oznámiť akýkoľvek kriminálny prečin by bolo vnímané ako udávanie a zrada.  

    Keby sme išli naprieč Európou, od škandinávskych krajín na severe, cez Balkán až k južanským štátom, odpovede sa odlišujú. V štátoch ako Fínsko, Nórsko a Švédsko, sa drvivá väčšina obyvateľov prikláňa k nahláseniu korupcie, aj keď ide o brata. Pre všetkých totiž platia rovnaké pravidlá a z toho vychádzajú. Čím ideme v Európe južnejšie, častejšou prioritou sú záujmy a ochrana rodiny. Platí to napríklad pre Grécko, juh Taliansko (hlavne Sicíliu) alebo Portugalsko. Podľa výskumov bolo Slovensko po revolúcii uprostred medzi týmito dvoma krajnosťami. Rokmi sa v odpovediach veľmi pomaly začalo posúvať k severským štandardom.  

     

    „Whistlebloweri potrebujú dodať odvahu a podporu.“ 

     

    Čím sa dá vysvetliť tento posun?  

    Začali sme cestovať, študovať a pracovať v zahraničí a lepšie chápať hodnoty a princípy demokracie, ktoré sú kľúčové pre fungovanie spoločnosti. Nikdy to však nie je jednoznačný posun, skôr tri kroky vpred a dva vzad. Myslím si, že malými krokmi ideme dobrým smerom, ale hocikedy sa to môže zvrátiť. Nie je to navždy vyhratý boj. Zmena prichádza nielen prostredníctvom zákonov, kontrol a represií, ale musí zároveň prísť so zmenou vzdelávania, kultúry a protikorupčnej atmosféry. Bez vnútorného presvedčenia a motivácie nebudú fungovať žiadne dobré idey. Vytvorenie protikorupčnej atmosféry sa musí stať všeobecnou, tichou normou.  

     

    Platí, že čím vyspelejšia spoločnosť, tým sofistikovanejšia je aj korupcia?  

    Aj korupcia sa mení a vyvíja. Robí sa premyslenejšími a menej viditeľnými formami. Nedeje sa priamočiaro ako v minulosti, keď sa ľudia navzájom uplácali, ale existuje prostredníctvom výhod a protislužieb. Úplatky sú len najviditeľnejšia časť korupcie. Tá však zahŕňa aj nevýhodne investované verejné financie, rodinkárstvo, zvýhodňovanie spriaznených firiem v tendroch a menej nápadných podvodoch.  

     

    Korupcia je odvodená z latinského corrumpere, čo po slovensky znamená skaziť. Majú whistlebloweri, ktorí sa o ľudskej skazenosti rozhodli verejne prehovoriť, nejaké spoločné črty?  

    Z výskumov vyplýva, že whistleblowermi sa stávajú vo väčšej miere muži a ľudia, ktorí sú lepšie vzdelaní a viac zarábajú. Veľmi často sú extrovertnejší a citlivejší na priamočiare vyjadrovanie nesúhlasu. Majú menšie zábrany povedať, čo si myslia a väčšiu odvahu postaviť sa proti väčšinovému názoru a kultúre fungovania. Zároveň sú to ľudia, ktorí sú schopní zniesť nepohodlie. 

     

    Čo prežívajú whistlebloweri po psychickej stránke? Dokážu sa na to, čo ich čaká, pripraviť?  

    Potrebujú dodať odvahu a podporu. Z výskumov vieme, že až 80 percent oznamovateľov trpí. Musia očakávať negatívnu odozvu a negatívne reakcie zo strany spoločnosti, firmy, ale neraz aj najbližšieho okruhu ľudí. Vôbec to nie je ľahké. Oznamovatelia to tušia a musia sa pripraviť, že mnohí ľudia ich budú označovať za udavačov a obrazne ich „opľúvať.“ Nájdu sa aj takí, ktorí zdehonestujú ich správanie ako neférové a ziskuchtivé.  

     

    Postoj ku korupcii sa u niektorých ľudí vyvíja a mení s dĺžkou trvania ich funkcie a mocou, ktorú majú.“ 

     

    Aj napriek tomu, že žiaden zisk nemajú, skôr naopak? 

    Whistelbloweri nastavujú ostatným nepríjemné morálne zrkadlo. Časť ľudí im prisúdi zlú motiváciu, aby sa vyrovnali s tým, že sami zostali ticho. Ospravedlnia si tým svoje mlčanie. Whistlebloweri sa dotknú ich morálneho sebahodnotenia a s tým sa ťažko žije.  

     

    Dokážu skorumpovaní ľudia umlčať svoje svedomie? Ako si svoje konanie ospravedlňujú?  

    Vytvoria si presvedčenie, že ostatní robia ešte horšie veci. Veria, že žijú v zlom a skazenom svete. Nastáva u nich jav, ktorému hovoríme pluralistická ignorancia. Zámerne odmietajú reagovať alebo sa vyjadrovať k danému problému. Veria, že ich správanie je ospravedlniteľné a ostatní sú ešte horší, než sa zdajú.  

    Zaujímavé je, že postoj ku korupcii sa u niektorých ľudí vyvíja a mení s dĺžkou trvania ich funkcie a mocou, ktorú majú. Spočiatku to môžu byť čestní a charakterní ľudia, ktorí sa časom zmenili. Začali byť menej citliví a prehodnotili svoje postoje a správanie pod vplyvom reality a skúseností. Aj preto by mali mať verejné funkcie s väčšími právomocami, obmedzené funkčné obdobie. 

     

    Čo prežívajú skorumpovaní ľudia po psychickej stránke?  

    Logicky predpokladáme, že majú pocit viny a zlé svedomie. No nie je to celkom pravda. Na začiatku tie pocity má väčšina z nich. Časom sa však otupujú. Hlavne potom, keď sa im niečo „prepečie“, zistia, že na to nikto neprišiel a dostanú chuť a moc si viac a viac prisvojovať. Strácajú citlivosť.  

    Je časť ľudí, ktorí ju nikdy nemali. Je ich v populácii rádovo asi jedno percento. Majú psychopatickú štruktúru osobnosti, sú narcistickí, nemajú rozvinuté svedomie a pocit viny. Medzi ľuďmi, ktorí majú veľkú moc ako sú vrcholoví politici a manažéri, to sú až tri percentá. Prvé roky sú veľmi úspešní, nemajú žiadne zábrany, idú hlava-nehlava. Potom narazia na zákon alebo limity zneužívania moci. Ak ide o veľký finančný podvod, skončia vo väzení. Keď ich pustia na slobodu, často pokračujú v tom, čo robili predtým. Našťastie, je to len malá časť spoločnosti.  

     

    Majú whistlebloweri u nás vytvorené dostatočné podmienky, aby oznamovali protispoločenskú činnosť 

    Ich ochrana sa výrazne zlepšila. Pravda je však taká, že nevieme zabezpečiť ich stopercentnú ochranu. Musia znášať nepríjemnosti s tým spojené. Rozprával som sa s viacerými našimi oznamovateľmi a oznamovateľkami a ich zážitky sú často nepredstaviteľné. Sú niektoré mechanizmy, ktoré podľa výskumov fungujú ako lepšia ochrana. Napríklad princíp anonymity. Pre whistleblowerov je relatívne ľahšie fungovať, keď môžu informácie o korupcii podať anonymne. Nie vždy je to však možné, napríklad na súde.  

    Ukázalo sa, že oznamovatelia majú väčšiu dôveru, ak skutočnosti oznamujú niekomu externému, čiže mimo internej štruktúry zamestnávateľa. Ďalej rozhoduje aj to, či je procedúra oznamovania formálna alebo neformálna. Stabilné mechanizmy pravidelných hlásení alebo dotazníkov, môžu byť súčasťou bežného fungovania verejnej inštitúcie aj súkromnej firmy. Ak ide o formálnu procedúru, je to pre oznamovateľa ľahšie ako upozorniť na nekalé praktiky neformálne z vlastnej iniciatívy.  

     

    Niekedy je potrebné povedať priamočiaro aj nepríjemnú pravdu.“ 

     

    Kde vidíte rezervy a možnosti zlepšenia ochrany whistleblowerov?  

    Vždy je čo zlepšovať. Nie sme tak ďaleko ako napríklad severské krajiny. Máme zákon na ochranu oznamovateľov, v ktorom sú logické kroky na ich ochranu. Zlepšovať môžeme všeobecnú kultúru hovorenia pravdy. Sme veľmi opatrní na kritické vyjadrenia. Niekedy je však potrebné povedať priamočiaro aj nepríjemnú pravdu. Nie sme naučení podávať kritiku tak, aby bola prijatá v mene dobra pre spoločnosť, pre firmu alebo verejnú inštitúciu. V tomto máme veľké rezervy.  

     

    Dá sa korupcia eliminovať? Nie je to utópia?  

    Niektoré formy korupcie sa dajú eliminovať, aj keď riešenia sú otázne. Kedysi ľudia uplácali úradníkov, aby im rýchlejšie vybavili napríklad dokumenty na polícii. Ošetrilo sa to tak, že za expresnejšie vybavenie si dnes treba priplatiť. Odstránime korupciu, ale znevýhodníme ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť za prednostnú službu.  

     

    Ako vy osobne vnímate whistleblowerov?  

    Oznamovatelia a oznamovateľky korupcie sú v mojich očiach jednoznačne hrdinovia a hrdinky. Sú to ľudia, ktorí si zaslúžia úctu a ocenenie. Prispievajú k vytvoreniu protikorupčnej atmosféry a k zmene ľahostajného postoja proti nekalým praktikám. 

    Prehovoriť o korupcii je hrdinstvo. Charakter diskusie okolo korupčných káuz totiž úplne zmenili sociálne siete. Kedysi nebola priamočiara konfrontácia a anonymná komunikácia cez tieto médiá. Sociálne siete dokážu oznamovateľom korupcie masovým spôsobom znepríjemniť život. Slúžia ako ventil pre najviac zakomplexovaných a nenávistných ľudí, ktorí si nájdu terč svojich frustrácií. Zatiaľ nemáme účinnejšie mechanizmy ako takýmto útokom zabrániť. 

     

    Zvyknú whistebloweri, s ktorými ste sa mali možnosť rozprávať, spätne ľutovať svoje rozhodnutie prehovoriť? Sú aj po tejto skúsenosti presvedčení, že nemlčať je zlato?  

    Väčšinou to nezvyknú ľutovať. Utvrdili sa v tom, že síce trpia, ale je to daň za to, že odchádzajú s čistým svedomím a môžu spokojne spávať. Zachovali si svoju tvár a to je pre mnohých dôležitejšia hodnota ako peniaze a akékoľvek výhody.  

     

    Dušan Ondrušek je psychológ, facilitátor, tréner a zakladateľ mimovládnej organizácie PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia), ktorá sa zameriava na vzdelávanie a konzultačné služby v prevencii konfliktov a posilňovanie spoločenského dialógu.  

     

    Podobné články